Biblia sama o sebe nie je Božím slovom, ale stáva sa ním, keď Boh v Duchu svätom skrze ňu prehovorí. Biblia je nástroj v Božích rukách. Preto musíme svojím zrakom stále a vytrvale prenikať skrze Bibliu (nie okolo nej alebo vedľa nej) k Bohu. Biblia je slovom Božím len vtedy, keď je zaradená do živého prúdu Božieho prehovorenia kedysi k prvým svedkom a rovnako reálneho Božieho prehovorenia dnes a zajtra skrze Božieho Ducha (J. B. Souček).
Božie zjavenia sú vždy konkrétne a jedinečné. Zjavenie nie je niečo, čo môžeme zmerať, ale niečo alebo Niekto s kým sa stretávame. Jednou z veľkých myšlienok biblického zjavenia je skutočnosť, že Boh sa prejavuje v tom, čo je obyčajné, všedné, bežné, v onom „teraz“, v konkrétnych situáciách života. Preto musíme tiež prejsť onými zdanlivo obtiažnymi a nudnými knihami Kráľovskými, knihami Kroník, knihami Leviticus a Numeri, knihou Zjavenia apoštola Jána. Počúvame v týchto knihách o hriechu a o vojnách, o smilstvách a necudnostiach, o kráľoch a vraždách, intrigách a podvodoch – o bežných, krásnych, ale aj smutných udalostiach ľudského života.
Tieto knihy, ktoré dokumentujú život skutočných spoločenstiev, nám hovoria: „Boh k nám prichádza prezlečený do nášho života.“ Boh vždy prichádza ako ten, kto je súčasne „celkom skrytý a pritom dokonale zjavený“. Nikdy sa nám nevnucuje a nemusíme sa tým zaoberať, keď nechceme (R. Rohr). Staré „zvestné správy“ Biblie prešli procesom rastu a boli v krízových dobách izraelského spoločenstva redigované a revidované. Nemuselo to však byť vždy na prospech veci. Niekedy bola drsná (zvlášť kultická) konkrétnosť, počítajúca napríklad s veštením, svätou vojnou a podobne, prekreslená, retušovaná, niekedy čiastočne aj odstránená starostlivými „otcami synagógy“ – a nová špiritualizovaná podoba má niekedy až príliš hotové, takmer metafyzické črty.
Biblické príbehy sa javia biblistom ako živé organizmy. Vernosť tomu, ako sa to „skutočne stalo“ (historica veritas) ustúpila aktuálnej potrebe spoločenstva Božieho ľudu. Týka sa to zvlášť judských komunít v dobe babylonského exilu a po exile. Inak povedané : vždy znovu sa presadil nový Boží nárok na slobodnú poslušnosť Božieho ľudu. Izraelskí kňazi v babylonskom exile sa pokúsili objasniť súčasnosť v takzvanom kňazskom spise. Rozprávanie začína stvorením sveta (Gn 1, 1 – 2, 4a) a končí Mojžišovou smrťou (Dt 34, 7-9).
Autori pripomínajú, že Boh svojej zmluve zostáva verný. Požehnal človeka, alebo inak povedané daroval mu schopnosť plodiť a množiť sa, a naplniť zem, podmaniť si ju a vládnuť všetkému živému. Nevyjadroval tým od samého začiatku svoju najvlastnejšiu vôľu, totiž presný opak toho, čo Izrael prežíva v exile? A pretože taká je a vždy bola vôľa Božia, musí to znamenať, že už skoro ukáže svoje požehnanie a privedie svoj ľud do krajiny, kde mu dá poznať nové šťastie. Prastaré slová sa tak stanú mimoriadne aktuálne (Gn 1, 28).
Boh je teda dianie, ktoré má dva póly: jedným pólom je pravda, ktorá sa ku mne sklonila a zajala ma sama pre seba, druhým pólom som ja tou pravdou zasiahnutý a vyburcovaný k aktivite z moci pravdy. Charakter biblických príbehov a správ, ich dynamickosť, otvorenosť a „pozitívna expanzivita“, schopnosť absorbovať nové udalosti a integrovať skúsenosti predtým neznáme (skúsenosti s Bohom a so svetom), nepripúšťa „posledné slovo“. Také posledné slovo by znamenalo pre mysliaceho veriaceho človeka zastavenie procesu transformácie tradície.
Možno je naše zvestovanie a načúvanie biblickým príbehom príliš statické, pasívne a servilné (porov. Jn 15, 15). Prečo nekonfrontujeme biblické príbehy so skutočnosťami a skúsenosťami, ktoré sme prežili, a ktoré sme pod vplyvom živej biblickej zvesti dostali? Prečo nepodstupujeme jakubovský noetický (myšlienkový) zápas s biblickým posolstvom? Prečo nekladieme biblickým „postulátom“ existenciálne jóbovské otázky ?
Sme živí veriaci ľudia a ako takí sme významnými činiteľmi biblickej tradície. Sme volaní, aby sme v myšlienkovom zápase biblických svedkov znovu svojím spôsobom, pre „svoj“ a náš čas odhaľovali jadro biblickej zvestnej správy, a aby sme najvlastnejší zámer podania tvorivým spôsobom aplikovali, to znamená myšlienkovo rozvíjali, konštatuje Balabán a dodáva : „Žiadny zvestný text Biblie nie je hermeticky uzavretý, nepreniknuteľný, každá čiastková biblická tradícia implikuje ‚voľný priestor‘ ku svojmu dotváraniu a pretváraniu (…). Biblické zvesti nás nepozývajú k mechanickému prijímaniu, ale k triezvemu a odvážnemu dialógu s niekdajšími svedkami.“
Historik, sociálny vedec a literárny kritik Rene Girard nazval Bibliu „text v pohybe“. Text sa posúva dopredu a chvíľami zase späť, podobne ako to robia ľudia. Inak povedané neponúka nám hotové závery, ale „vytvára jasné vzorce konania a tiež tangentu – našou úlohou je prepojiť si body smerom dopredu a dozadu“. Rohr je presvedčený, že túto úlohu môže splniť len vnútorná skúsenosť – nie preverené texty alebo vonkajšie systémy viery.
Štefan Šrobár
autor je teológ