V dňoch 20. – 23. septembra 2018 sa vo Viedni konal 32. medzinárodný starokatolícky kongres. Ústredné motto kongresu znelo: „Soľ zeme: Kresťania*nky v dialógu za otvorenú spoločnosť“. Kongresu sa aj tento rok zúčastnila skupina z Českej republiky a Slovenska.
Medzinárodné kongresy patria medzi najväčšie starokatolícke podujatia s dlhou historickou tradíciou. Konajú sa spravidla raz za 4 roky – a to vždy v inej krajine, kde pôsobí niektorá zo starokatolíckych cirkví. Po poslednom kongrese v holandskom Utrechte v roku 2014 organizáciu tento rok prevzala Starokatolícka cirkev v Rakúsku, ktorá sa rozhodla toto stretnutie pripraviť priamo vo Viedni.
Pietna spomienka na obete šoa.
Po úvodnom pietnom akte vo štvrtok 20.9.2018 večer na Židovskom námestí (Judenplatz) pri pamätníku obetiam šoa (holokaustu) sa kongres začal prejavom generálneho vikára Martina Eisenbrauna v budove Starej radnice, ktorým otvoril tému pôsobenia kresťanov a kresťaniek v otvorenej spoločnosti.
„Ak hovoríme o otvorenej spoločnosti, nemyslíme tým, že zaniknú všetky hranice medzi náboženstvami, etnicitami a filozofiami. Otvorená spoločnosť nie je spoločnosťou bez limitov, ale spoločnosťou, ktorá ponecháva hranice otvorené,“ zdôraznil vo svojom prejave Eisenbraun.
Otvorená spoločnosť založená na Všeobecnej deklarácii ľudských práv podľa neho predstavuje model komunitného života, v ktorom sa kresťania môžu slobodne stretávať v ekumenickej solidarite spoločne s ľuďmi iných vyznaní, alebo aj bez akéhokoľvek náboženského vyznania.
Generálny vikár Martin Eisenbraun.
„Môžeme dať najavo, kde stojíme, ale naše hranice musia byť pozývajúce a naše dvere otvorené, takže o sebe nielen vieme, ale môžeme si aj vzájomne klásť otázky. Hranice nie sú pohoršením, imaginárne ostnaté drôty áno,“ dodal generálny vikár Eisenbraun.
Poukázal tiež na skutočnosť, že žijeme vo svete fundamentalizmu, ktorý sa týka aj nás kresťanov. Potrebujeme podľa neho demytologizovať biblické texty, pretože násilie a antisemitizmus niektorých z nich už nemôžeme v súčasnosti akceptovať. „Až keď kresťania radikálne prepracujú obrazy násilia vo svojich mýtoch môžu očakávať to isté od ostatných náboženstiev,“ uzavrel Martin Eisenbraun.
Medzináboženská diskusia v priestoroch Starej burzy.
Otvorenosť (starokatolíckych) kresťanov voči rôznosti, o ktorej hovorila úvodná prednáška, sa prakticky prejavila hneď v piatok dopoludnia, keď sa uskutočnila široká panelová diskusia s predstaviteľmi židovstva, kresťanstva, islamu i budhizmu v nádherných priestoroch viedenskej Starej burzy. Popoludnie sa potom nieslo v znamení mnohých zaujímavých workshopov, ktoré sa uskutočnili v priestoroch rôznych cirkví. Každý z účastníkov kongresu si tak mohol zvoliť, čo ho zaujímalo – od otázok osobnej spirituality cez občiansky angažované témy a ekuménu až po otázky pastorácie LGBT* kresťanov a službu žien v cirkvi.
Jedným z dôležitých momentov tohtoročného kongresu bola aj ekumenická modlitba v sobotu ráno, ktorá sa uskutočnila priamo v rímskokatolíckej katedrále v centre Viedne – v dóme sv. Štefana (Stephansdom). Toto miesto malo nesmierne silnú ekumenickú symboliku, keďže už v rokoch po Prvom vatikánskom koncile (1869-1870) sa prví rakúski starokatolíci neúspešne usilovali o spoluužívanie tejto katedrály s rímskymi katolíkmi. Tematicky sa naša pobožnosť venovala kresťanským mučeníkom (martýrom) a viedol ju rakúsky starokatolícky biskup Heinz Lederleitner.
Ekumenická modlitba za kresťanských martýrov v dóme sv. Štefana (Stephansdom)
„Z môjho pohľadu nechceli zomrieť. Kresťanskí – a pravdepodobne aj všetci ostatní skutoční – mučeníci chceli pre niečo žiť. Použiť svoje životy pre spravodlivejší svet, pre Božie kráľovstvo, za ktoré sa modlíme v modlitbe Pánovej. Chceli byť soľou zeme a múdrymi pannami, ktorých oheň viery nezhasne,“ povedal biskup Lederleitner vo svojej kázni.
„Ich život a smrť nie sú volaním po pomste. (…) Milosrdenstvo je silnejšie než volanie po odplate a láska je silnejšia než smrť,“ dodal rakúsky biskup.
Kongres aj tentokrát vyvrcholil spoločnou eucharistickou slávnosťou Utrechtskej únie v modernom evanjelickom kostole Kristovho vzkriesenia na Lindengasse. Okrem tradičnej účasti anglikánskych biskupov sa jej ako hostia zúčastnili tiež biskupi Filipínskej nezávislej cirkvi a Jeho milosť Jozef Mar Thoma, najdôstojnejší metropolita Mar Thoma sýrskej cirkvi.
Strach a ego. Tieto dve slová tvorili ústrednú myšlienku kázne utrechtského arcibiskupa Jorisa Vercammena: „Morbídna kombinácia strachu a ega určuje mnoho našich politických debát v Európe. To je dôvodom, prečo sa tak často hovorí o hraniciach. Potrebujeme mať jasne stanovené hranice, pretože sme v neistote,“ povedal vo svojej kázni.
Eucharistická slávnosť Utrechtskej únie v evanjelickom kostole Kristovho vzkriesenia.
„Strach a ego: túto morbídnu kombináciu nájdete v Cirkvi, a to aj v našej cirkvi. Cirkvi v Európe všeobecne strácajú autoritu a sú odsúvané na perifériu spoločnosti. A pre cirkvi je náročné vysporiadať sa s touto situáciou konštruktívne,“ pokračoval utrechtský arcibiskup. Podľa neho vedie táto situácia v prípade starokatolíkov dokonca k otázke, či má naša existencia ešte vôbec nejaký zmysel.
Ako starokatolíci a starokatolíčky by sme si podľa neho mali byť jasne vedomí, že strach a ego nad nami nemôžu mať žiadnu moc. Naproti tomu sa máme nechať viesť dôverou Bohu a jeho milosťou. Aj to je dôvod, prečo starokatolícke hnutie od svojich počiatkov kládlo dôraz na otvorenosť.
„Sme dedičmi tejto silnej spirituality, ktorá je charakteristická dialógom a komunitou. A spiritualita nepotrebuje žiadne ego, ktoré nám dáva falošnú bezpečnosť. Je to spiritualita otvorenosti voči životu ľudí a Božej milosti; voči solidarite s ľuďmi, svetom i jeho Stvoriteľom; voči spolupráci so všetkými, ktorí sa usilujú o dobro a duchu, ktorý také dobré skutky umožňuje,“ uzavrel arcibiskup Vercammen.
Ako naznačujú všetky citované prejavy, aj tohtoročný kongres bol verejným svedectvom o otvorenej, modernej, ekumenickej a tolerantnej starokatolíckej spiritualite, ktorá sa neuzatvára do seba. Podobne ako v minulosti sú pre starokatolíkov aj dnes otvorenosť, dialóg a úprimné hľadanie nového stvárnenia kresťanstva pre súčasný svet jedinými relevantnými odpoveďami na krízu cirkevného života a inštitucionálnych cirkví ako takých. A takéto svedectvo je iste vhodnou posilou do mnohých neľahkých situácií každodenného života.