Pôstne obdobie, týchto 40 dní príprav na Veľkú noc, je úzko spojené ešte s jednou vecou. Oveľa užšie tento čas, týchto 40 dní majú prežívať tí a tie, ktorí sa pripravujú na krst.
V našom konkrétnom prípade sú to asi ľudia, ktorí nás sledujú skôr online, pretože sú od Bratislavy vzdialenejší alebo v tomto čase bohoslužieb pracujú, ale máme niekoľko katechuménov a katechuménok, ktorí tento rok na Veľkú noc budú pokrstení či už tu u svätého Ladislava, možno aj na iných miestach. Je to jedna z tých najkrajších vecí pre cirkev.
Pretože práve keď prichádzajú dospelí ľudia, za ktorých to nebolo rozhodnuté rodičmi a dokonca sú to ľudia, pre ktorých naša cirkev nie je cirkvou druhej voľby, ale prvej voľby, že je toto miesto, v ktorom našli kresťanstvo a našli jeho zmysluplnú podobu, ktorú chcú nasledovať, je to dôvodom na veľkú radosť a na obnovenie viery pre všetkých nás.
Zhodou okolností, nevediac, že práve na túto nedeľu bude pripadať tento text, sme práve na stretnutí s katechuménmi minulý týždeň – býva to večer a online, keďže sa pripájame naozaj z rôznych miest – preberali práve otázku: „Čo je viera?“ Je to totiž niečo, čo je veľmi úzko spojené s krstom. Pretože aj Ježiš v Markovom evanjeliu hovorí: Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený.
Akoby krst bez viery bol iba vyprázdneným liatím vody. Niečím, čo nemá taký význam, a zmysluplným a podstatným ho robí práve až vnútorná skúsenosť toho, čím je viera. Ako by ste ju zadefinovali? Možno každý a každá z nás má svoju vlastnú definíciu. Keď prichádzame na nedeľné bohoslužby v našom spoločenstve skôr počas sviatkov, keďže vyznanie viery nerecitujeme úplne každú bohoslužbu, ale skôr pri tých výnimočných príležitostiach poviem vždy: vyznajme svoju vieru či už apoštolským vyznaním viery alebo nicejsko-carihradským vyznaním, ktoré sa tradične recituje na bohoslužbách a ktoré sa stalo takou akousi prirodzenou básničkou, ktorú dostávame do vienka a od malička sa ju učíme recitovať.
Ak ste zažili ešte v minulých desaťročiach či storočí vyučovanie náboženstva na školách alebo na farách, iste to bola vec, ktorej ste boli cepovaní a museli ste ju vedieť odpredu-odzadu. Pravdou ale je, že to vyznanie viery, ktoré recitujeme ako apoštolské vierovyznanie sa nazýva apoštolským, hoci pochádza približne zo 4. storočia a tento prívlastok dostalo preto že sa dá rozdeliť na 12 jednotlivých téz. Podľa legendy, ktorú priniesla cirkevná tradícia, každý z 12 apoštolov povedal jednu z týchto viet. A na niektorých stredovekých výjavoch tak nájdete aj grafické znázornenie tohto vyznania viery, kde sú práve tváre 12 apoštolov a vychádza im z úst „komiksová bublina“, v ktorej má každý z nich zapísaný práve jeden z týchto výrokov.
To podstatné, čo je spojené s týmto vierovyznaním je, že išlo o krstné vierovyznanie; teda predtým ako bol človek pokrstený, vyznával svoju vieru pred celým zhromaždením, že sa začleňuje do širšieho príbehu, ktorý sa pokúša uchopiť vieru týmito slovami. Ktorý sa pokúša uchopiť niečo, čo je vo svojej podstate neuchopiteľné do ľudskej reči. Ten, ktorý mal byť pokrstený, alebo tá, ktorá mala byť pokrstená, vyznávali túto vieru a keď sa prenesieme ešte do tých najranejších storočí, keď kresťanstvo bolo ilegálnym náboženstvom, ktoré bolo prenasledované, toto vyznanie viery sa učili počas prípravy na krst ústnym podaním. Krstní rodičia im ho hovorili a oni sa ho naučili a potom v tú noc, na Veľkú noc, na Bielu sobotu počas hlavnej liturgie ho pred celým zhromaždením recitovali a prihlásili sa tak k viere apoštolov, viere daného spoločenstva, stali jeho súčasťou a niesli ju ďalej.
Aké riziko to ale má? Dnes v 21. storočí začneme recitovať toto krédo, a vlastne veľmi veľa ľudí reaguje, že iba mechanicky odriekame niečo, v čom v podstate o každej vete pochybujeme. Je tam veľa vecí, na ktoré máme viac otázok ako odpovedí a pýtame sa samých seba, ako na to zareagovať?
Keď som ešte pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore tu v Bratislave, občas na mňa pripadlo aj to, že som mal tú česť pripravovať ľudí na krst. Bola tam raz jedna pani, ktorá pracuje v divadle, ktorá sa pripravovala na krst a hovorí: „Ja keď to recitujem: Otec, Syn, Duch svätý… Kde sú v tom všetkom ženy? To je tak strašne mužská tvár Boha! Ja sa s tým nedokážem stotožniť. Veď to je iný Boh, v akého ja verím. Akoby mi tam niečo chýbalo.“
A tak som jej vysvetlil, že vlastne aj v tom kréde, kde ten Duch, hoci v slovenčine má mužský rod, tak v hebrejčine a v tých starých jazykoch je Duch – ruach, slovo, ktoré je ženského rodu ktoré označuje akúsi ženskú tvár Boha. Že Duch svätý sa v mnohých kultúrach označuje ako ženská tvár Boha a dokonca aj v modernej angličtine, keď sa hovorí o Holy Spirit, tak sa používajú často ženské zámená na označenie tejto božskej osoby. Ale že takisto v súčasnosti existujú hnutia, ktoré sa snažia hľadať materskú tvár Boha a ženskú skúsenosť. Že aj v teológii dnes existuje pomerne silné feministické hnutie a jeho sila je práve v tom, že nás môže obohatiť svojím kritickým pohľadom na niektoré štruktúry biblických textov. Že nám Bibliu predstavuje ako knihu, ktorá bola písaná prevažne mužmi, prevažne o mužoch a prevažne pre mužov, keďže ženy v tom čase ešte nevedeli čítať a boli často negramotné. A akoby nám tak často unikala veľmi podstatná skúsenosť života viery.
Viera vo svojej podstate je niečím, čo je neuchopiteľné. Keď sa pozrieme na Boha, on sám je osobou ktorá v každom pokuse o jej vypovedanie a vyslovenie je vlastne prekonaná. Je nad tým, je nad vecou. Nech sa pokúsime o akýkoľvek výrok o Bohu už v tej chvíli sa stáva niečím, čo nedokáže uchopiť tú veličinu, veľkosť. Teda Boh je vždy väčší a vždy presahujúci. Je vždy iný, než ako sa ho alebo ju pokúšame pomenovať. Veď už v tých počiatočných textoch knihy Genezis je napísané, že človek bol stvorený na Boží obraz; na Boží obraz ich stvoril, ako muža a ženu ich stvoril. Akoby Boh sám v sebe prekonával ešte aj tú kategóriu ľudských rodu a pohlaví.
A podstatná vec viery, ktorú vidíme v Abrahámovom príbehu je tá, že oveľa viac ako nejaké slová je viera činom. Je konkrétnym skutkom. Je niečím, čo transformuje náš život a oveľa podstatnejšie ako niečo o Bohu hovoriť, je podľa Boha žiť. Je žiť a riadiť si svoj život podľa tých hodnôt, ktoré vidíme v ňom, a ktoré svet presahujú. Usilovať sa žiť život tak, akoby sme videli za horizont a kráčať podľa toho ďalej do krajiny, ktorú nám On ukazuje. Za ľuďmi, ktorých nám on ukáže. Otec Abrahám, ktorého si možno v mnohom idealizujeme, no ani jeho život nebol idealistický scenár, v ktorom by on kráčal presne tak, ako mu Boh ukázal. Ako zareagovala jeho žena? Počuli sme, že mal 99 rokov – v tom novozákonnom texte, Pavol hovorí takmer sto rokov – keď sa mu Boh prihovoril. Ako reagovala jeho žena na to, že bude mať dieťa, keď jej to povedal? Smiechom. Doteraz sa hovorí o Sárinom smiechu. Toto Boh nemohol myslieť vážne! Ako zareagovali s Abrahámom v ďalšom kroku? Tu je moja slúžka Hagar, tá je mladá, s ňou maj dieťa, to bude náš. Áno on išiel a mal s ňou syna. A Boh mu povedal, ale ja som to takto nemyslel, ty so svojou ženou máš mať to dieťa. Až potom mal syna Izáka. Toto je tá starobylá tradícia, ktorá stojí ešte aj za tým, čo dnes vidíme ako veľký národnostný konflikt. Pretože kým o synovi, ktorý vzišiel zo slúžky Hagar, Izmaelovi, sa hovorí, že bol otcom arabských národov, zatiaľ čo hebrejský, izraelský národ sa hlási k synovi Izákovi, ktorý vzišiel zo Sáry.
Aj v tomto príbehu ale vidíme, že aj vo viere môžeme robiť chyby. No podstatné je vždy sa vrátiť na cestu, ktorá nám je určená. Aj tí najväčší praotcovia to celkom nepochopili a neuchopili správnym spôsobom. Ale uberajú sa napokon tam kam ich vedie Boh. Viera ako cesta; cesta, ktorej cieľ možno nepoznáme. Ukazuje sa, stále a zjavuje pred nami. To je veľmi častý motív. Viera ako neustále hľadanie; ako niečo, čo samo v sebe nemá tú definíciu, ktorú by sme možno chceli mať a ktorú by sme chceli uchopiť, ktorá vždy nanovo sa necháva sformulovať a vždy nanovo vysloviť.
Čaká nás druhé stretnutie s našimi katechuménmi a dal som im domácu úlohu, ktorú si kľudne môžete vyskúšať aj vy: Ak by sme mali dnes napísať naše vyznanie viery, ako by sme ho asi formulovali? Čo sú tie naše slová viery? Ak by sme mali tú slobodu – a my ju máme, veď sme taká malá experimentálna skupinka – ako by sme my dnes vyznali naše vlastné vyznanie viery? Ako by sme sa ho my pokúsili sformulovať vlastnými slovami? Čo sú tie veci, ktoré považujeme za prekonané? A čo sú naopak tie, ktoré sú pre nás dôležité? Môže to byť zaujímavé cvičenie.
Keď sa pozriete do Katechizmu rímskokatolíckej cirkvi, viera je v ňom definovaná ako odpoveď na Božie zjavenie. Je to celkom pekná definícia, ktorá stojí na konštatovaní, že najskôr musí prísť Boh – a viera je až naša osobná reakcia, to ako sa k tomu postavíme.
Viera nás aj premieňa. Ona nás robí niekým iným a toto bolo vyjadrené jednou veľmi zaujímavou vecou, ktorú vidíme aj v tom Abrahámovom príbehu. On zmenil meno aj Abrahámovi, pretože predtým sa volal Abram. A zmenil aj meno jeho žene Sáre, ktorá sa volala Sáraj. A je to taká pomerne zaujímavá vec, o ktorej biblisti diskutujú, ale toto sa stáva veľmi často v tých príbehoch a práve preto aj vznikla taká vec, ktorej sa hovorí krstné meno.
Podobne aj ľudia pri krste, ktorí boli poznačení vierou, si vyberajú iné meno. Tá zmena identity, keď Boh zasiahol do ich života, bola vyjadrená aj tým že si odvtedy začali hovoriť iným menom. Odvtedy sa stali nasledovníkmi a nasledovníčkami Krista a vyjadrili to aj takýmto spôsobom. Mnohým biblickým postavám Boh po stretnutí s Ním dáva nové meno. Aby vyjadril zmenu, a aby im dal niečo symbolické.
V tom Abrahámovom príbehu biblisti diskutujú o tom, že to čo vlastne pribudlo do jeho mena, je hebrejské písmenko he. A toto je písmeno, ktoré sa dvakrát nachádza v Božom mene. Božie meno je v hebrejčine vyjadrené štyrmi písmenami, JHVH. V podstate zbožný Žid ho ani nevie vysloviť, keď sa príde na toto meno Božie meno v biblickom texte v synagóge, tak sa číta ako Adonaj – úplne iné písmená a úplne iné slovo, ktoré znamená Pán. Je to tak preto, že Božie meno sa v židovskej tradícii nevyslovuje. Tá tajomnosť Boha, tá jeho neuchopiteľnosť je vyjadrená aj tým, že my vlastne nemáme slovo, ktorým ho označujeme. Dokonca už v modernej hebrejskej tradícii, ak dnes prídete do niektorej synagógy, už ani to slovo Adonaj sa z úcty nepoužíva. Používa sa hebrejské slovo Ha šem, ktoré znamená: To meno. Meno ktoré sa nevyslovuje. Ten, ktorý je väčší a ktorý je nevysloviteľný a neuchopiteľný, ktorého nevieme pomenovať. Je to obrovská úcta.
Teda Abrahámovo meno bolo zmenené týmto he akoby Boh zasiahol do jeho života a zostal ním už navždy poznačený. Akoby sa už nedalo inak. Bola to tak silná identitárna zmena, mohli by sme povedať tranzícia. Aj tá je spojená so zmenou mena, ktorá v nej vyjadruje novú identitu, ktorú ten človek má a ktorú nadobúda.
Do tretice evanjeliový text, ktorý počúvame nám hovorí o nasledovaní Ježiša a tiež hovorí o tom, ako veľká postava apoštol Peter, ktorý je predsa tou skalou, na ktorej má stáť cirkev a pekelné brány ju nepremôžu, je zrazu označený ako satan. Tvrdé slovo ten, ktorý rozdeľuje, postaví sa voči Ježišovi, ktorý hovorí úplne otvorene a po prvýkrát v 8. kapitole Markovho evanjelia, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť. Hovorí to tým, ktorí možno myslia, že nastúpili na nejaký veľmi svetlý príbeh, pretože videli Ježišovu popularitu, ako ho nasledujú zástupy. To sa ľahko nasleduje. Ale Ježiš im zrazu otvorene hovorí: Ja musím ísť do Jeruzalema a tam ma neprijmú ani zákonníci, ani veľkňazi a budem veľa trpieť. A vtedy Peter hovorí: To sa nesmie stať. Takto to jednoducho nebude. A dostáva takúto úplne odstredivú reakciu. To čo robíš nie je správne, staviaš sa do cesty Božím veciam. Kto chce ísť za mnou nech zaprie sám seba vezme svoj kríž a nasleduje ma.
Jedno z podobenstiev hovorí, že ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Je to presne o tom, že často si myslíme, že život a veci, ktoré nám prináša, si môžeme nechať pre seba. Uchopiť ich a myslíme si, že všetko je správne, že my to vlastne vlastníme. My poznáme pravdu najlepšie a máme uchopenú. V skutočnosti, až keď pochopíme ako je život v rukách niekoho iného, ako aj pre nás nepochopiteľný, dokážeme ho získať v oveľa väčšej podobe. Strata vlastného života, obeta pre iných, môže byť tým najväčším ziskom. Ziskom, ktorý životu dáme.
Sestry a bratia, jedno z pôstnych pozvaní, ktoré zažívame veľmi bytostne na Popolcovú stredu je, že dostávame znamenie popolca. A mnohí hovoria, že je to znamenie smrti. To Memento mori – také známe stredoveké. Pamätaj na smrť, pamätaj, že si prach a na prach sa obrátiš. V skutočnosti je ale aj životodarným gestom. Popol sa používa aj na to, aby sme zúrodňovali pôdu. Aby ona priniesla lepšiu a novú úrodu. A je to pre nás pozvanie na to, aby sme si život nenechali iba pre seba. Aby sme si ho nenechali prejsť medzi prsty, ale aby sme ho využili pre ľudí okolo nás, ktorí ho potrebujú. Stretneme sa aj dnes s Bohom. Nechajme sa ním poznačiť. Aby to z nás bolo cítiť a bolo to citeľné. A aby sme dokázali žiť nielen pre seba, ale aj pre iných.