Diskusia okolo Ježišovho prázdneho hrobu bola často vedená z apologetických motívov. Predovšetkým nejde o prázdny hrob, ale o skutočnosť, že Ježiš bol skutočne pochovaný (1Kor 15,4). Hrob označuje realitu smrti, neodvolateľný záver pozemského života. Ako v hrobe ležiaci dospel Ježiš k poslednej zastávke ľudskej existencie a odtiaľ ho musí Božia moc opäť priviesť späť.
Tým sa vysvetľuje záujem o udalosť uloženia do hrobu (Mk 15,42-47, Jn 19,38-42) a zvláštne pripomenutie v prvoapoštolskej kérygme z 1 Kor 15. Boh by nebol opravdivým Bohom keby jeho kráľovstvo končilo u hranice ríše mŕtvych. Na tomto pozadí musíme čítať udalosť o prázdnom hrobe (Mk 16,1-8). Nechce byť správou o objavení prekvapujúceho, ale viacznačného empirického stavu veci. Chce byť zvesťou o vzkriesení na tom mieste, kde sa ukazuje jeho plná a celá sila, kam svojou podstatou patrí.
Pre zmysel udalostí je ľahostajné, či ženy na veľkonočné ráno hrob skutočne našli prázdny a či v Jeruzaleme miesto pochovania bolo známe a uctievané, alebo či táto zvesť bola jednoducho zvolená, aby bol názorne znázornený dosah veľkonočnej zvesti.
Nie je preto nijako isté, že nájdenie prázdneho hrobu prispelo k vzniku veľkonočnej viery. Text ukazuje skôr na to, že udalosť bola koncipovaná na podklade už tu existujúcej reflektovanej veľkonočnej viery.
Literatúra
Franz Joseph Schierse: Christologie, Praha: Zvon.
Štefan Šrobár
autor je teológ