Izaiáš 5,1-7
Žalm 80
Hebrejom 11,29–12,2
Lukáš 12,49–56
„Oheň som prišiel vrhnúť na zem.“
Ježiš povedal: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem. A čo chcem? Len aby už vzbĺkol! Krstom mám byť pokrstený a ako je mi úzko, kým sa to nestane! Myslíte si, že som prišiel darovať na zemi pokoj? Nie, hovorím vám, ale rozdelenie.“ (Lukáš 12,49-51)
Je ťažké počuť takéto slová od Ježiša. Toto nie sú slová útechy, aké od Ježiša bežne očakávame, vyznievajú dokonca násilne. O čom by mohol hovoriť?
Rabbi Jonathan Sachs, bývalý hlavný rabín vo Veľkej Británii, ktorý nedávno odišiel do dôchodku, raz napísal: „Náboženstvo … je ako oheň. Zahrieva ale aj páli, a my sme strážcovia plameňa.“ (Z knihy Optimism to Hope [Optimizmus k nádeji], s. 45, 79).
Ježiš povedal: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem.“ Oheň, ako nám hovorí Rabbi Sachs, zahrieva ale aj páli. Oheň je niečím, bez čoho nemôžeme žiť. V zime nás udržiava v teple, varíme na ňom jedlo, vytvárame ním energiu, ktorá poháňa náš moderný svet. Je to základný element ľudského života, aj keď ho nevidíme. Ale ak oheň nie je regulovaný, alebo ak sa vymkne kontrole, môže v priebehu niekoľkých minút spáliť naše domy, môže zabíjať, môže jednoducho ničiť, môže zraniť a zohaviť človeka a spôsobiť mu jazvy na celý život.
Podobne ako s ohňom, hovorí rabbi, je to aj s náboženstvom. Aj ono nás môže zahriať, zabezpečiť nám pohodlie, dať životu zmysel, poskytnúť silu a motiváciu ľudskému životu. Tak ako oheň, aj náboženstvo je nepostrádateľné, ľudský život bez neho nedokáže skutočne fungovať. Pre niektorých je náboženstvo staromódne a naďalej irelevantné, ale tak ako oheň je aj náboženstvo nevyhnutnou súčasťou života. Ak náboženstvo nie je regulované alebo ak je ignorované, môže ničiť, môže zabíjať, môže zraňovať a zohavovať ľudí a spôsobiť im jazvy na celý život. Náboženstvo je skutočné a my to vidíme opäť viac a viac v našej vlastnej dobe.
Rabbi Sachs pokračuje: „sme strážcami plameňa“ Čo tým myslí? Oheň je nevyhnutný pre život a súčasne veľmi nebezpečný. My ľudia sme sa naučili oheň využívať a väčšinou nám slúži ako životodarná sila. Náboženstvo, rovnako ako oheň, je životne nevyhnutné a zároveň môže byť veľmi nebezpečné. Ako kresťania, klerici i laici, sme povolaní, aby sme boli „strážcami plameňa“. Životodarnú silu náboženstva je možné zakúsiť jedine prostredníctvom riadnej starostlivosti, poznania a zručnosti. Inak sa náboženstvo môže stať deštruktívnym, nátlakovým, či dokonca smrteľným.
Aký je oheň, ktorý zapaľuje Ježiš? Je to oheň, ktorý bol stelesnený v tom, ako žil svoju pozemskú službu. Bol to oheň lásky k ľudstvu, k ľuďom na okraji spoločnosti, k hriešnikom. Bola to láska, ktorá bola tak mocná, že jeho vlastných náboženských predstaviteľov viedla k jeho odmietnutiu a ukrižovaniu. Napriek tomu bol oheň tejto lásky tak silný, že mu smrť nemohla zabrániť a víťazne vstal z hrobu. Toto je moc jeho lásky.
Ježiš sám bol obeťou náboženskej intolerancie. Bol obeťou takého náboženstva, ktoré vylučuje, zabíja a zohavuje každého, kto sa odchýli od jeho predpisov. V súčasnosti vidíme takéto príklady v rôznych náboženských tradíciách. Možno je to dnes najzjavnejšie v niektorých formách islamu, no je to prítomné aj v kresťanstve, judaizme, buddhizme, hinduizme a ďalších.
Tak Ježiš hovorí o tom, že nepriniesol pokoj ale rozdelenie. Je to rozdelenie, ktoré sa dokonca dotýka života v rodine. Oheň lásky je často odmietnutý strachom, intoleranciou, či uzavretou mysľou. Toto môže viesť k rozdeleniu.
Cirkev s tým zápasila v priebehu svojej histórie. Aj my, ako starokatolíci, sme zažili odmietnutie.
Na začiatku júla som mal tú česť stráviť týždeň v holandskom Utrechte, kde som sa zúčastnil seminára zameraného na starokatolícku teológiu. Účastníci seminára pochádzali z Holandska, Nemecka, Rakúska, Švajčiarska, Spojených štátov a Poľska.
Veľmi ma zaujal historický vývoj, ktorý viedol ku vzniku starokatolíckej teológie a spirituality. Ako iste viete, v Nemecku, Švajčiarsku, Rakúsku, Československu a Chorvátsku sa starokatolícke hnutie zrodilo, keď Rím v 19. storočí predstavil sériu neobvyklých novôt, ktoré vyvrcholili na Prvom vatikánskom koncile v roku 1870. Patrili medzi ne zmeny spôsobu riadenia cirkvi a obsahu jej vierouky. Patrila medzi ne idea pápežskej neomylnosti a nových diktátorských právomocí, ktoré pápežovi dávali univerzálnu jurisdikciu (právomoc) nad každým katolíckym kresťanom na svete. Patrili medzi ne aj nové myšlienky o Márii a jej úlohe v diele spásy. Mnohí teológovia, duchovní a vzdelaní laici, namietali voči týmto novotám. Títo disidenti boli následne vylúčení z Rímskej cirkvi kvôli neposlušnosti voči týmto novým bodom učenia.
Oddelený vývoj však prebiehal v Holandsku, kde starobylá utrechtská arcidiecéza odmietla tlak zo strany protestantov i jezuitov aby odmietla svoje dávne výsady a konkrétne teologické názory. Teologické názory na Božiu milosť vychádzajúce zo sv. Augustína, ktoré tvrdia, že my všetci sme hriešnici a máme prístup k Božej odpúšťajúcej milosti, sa v holandskej cirkvi dostali do popredia. Jezuiti, ktorí zastávali názor, že milosť má byť kontrolovaná legalistickými formuláciami skrze sviatosť spovede, sa cítili byť napadnutí augustiniánskym učením o milosti. Zariadili teda, aby pápež vyhlásil tieto názory za heretické. Nad arcibiskupmi Utrechtu a ďalšími holandskými biskupmi tak bola nakoniec v roku 1723 vyhlásená schizma s Rímom. Keď po roku 1870 vyšlo najavo, že Rím nemal v úmysle zmieriť sa s Holandskou cirkvou, Holanďania sa spojili s tými, ktorí odmietli učenie Prvého vatikánskeho koncilu aby tak vytvorili starokatolícke hnutie, ako ho poznáme dnes.
Kľúčovou súčasťou starokatolicizmu je pochopenie, že Božia milosť a Božia láska sú mocnejšie než náboženské autoritárstvo. Oheň Božej lásky sa stáva prítomným novými a živými spôsobmi v rôznych generáciách. Bola to realita ranej cirkvi a je ňou aj dnes. Božia milosť nie je sprostredkovaná skrze autoritárske náboženské inštitúcie, milosť je dostupná pre všetkých. Milosť vysviacky (ordinácie) sa neobmedzuje len na neženatých mužov, alebo výlučne na mužov. Ženy a muží sú si v Božích očiach rovní, ženy môžu byť taktiež vysvätené (ordinované). Homosexuáli sú vítaní, rovnako ako ľudia každej rasy, socálneho postavenia, pohlavia, či sexuálnej orientácie. Oheň Božej lásky je tu pre všetkých.
Náboženské násilie je oheň náboženstva, ktorý sa vymkol kontrole. Náboženské násilie nielen zabíja iných v Božom mene. Odmieta taktiež Božiu lásku a milosť kvôli autoritárskej interpretácii náboženských textov. Aj tento typ výlučnosti je násilím.
Rabbi Jonathan Sachs napísal: „Náboženstvo … je ako oheň. Zahrieva, ale aj páli, a my sme strážcovia plameňa.“
Náboženstvo nie je indiferentné, je veľmi komplikované. Sme povolaní, aby sme rozlišovali duchov.
V kázni po vražde kňaza v Normandii alžírskym imigrantom, ktorý sa prihlásil k vernosti ISIS-u, parížsky arcibiskup vynikajúco poukázal na náboženstvo. Povedal, že vrah neslúžil Bohu alebo Allahovi, ale Molochovi, modle starých Kanaáncov, ktorý požadoval detské obete. Toto nie je náboženstvo lásky, je to náboženstvo nenávisti.
Podobne aj riaditeľ Centra islamských štúdií v nemeckom Münsteri nedávno uviedol v novinách Frankfurter Algemeine, že za väčšinou týchto útokov nestoja zbožní moslimovia, ale nábožensky negramotní, ktorí nepoznajú pravdy islamu a môžu tak byť ľahko zvedení falošným učením. Jeho riešením však nie je umenšovanie náboženstva, ale jeho intenzívnejšie štúdium a zbožnosť. To by zabránilo nábožensky motivovanému násiliu.
Počas mojich mnohých rokoch na juhu Ameriky som sa naučil, že rasistickými, sexsistickými, či homofóbnymi kresťanmi boli zväčša tí ľudia, ktorí mali len povrchný vzťah k cirkvi či Biblii. Intenzívne štúdium Písma, modlitba a zbožnosť vždy otvára ľudské srdcia voči ostatným.
Ježiš povedal, že prišiel, aby na zem priniesol oheň. Oheň, ktorý priniesol bol ohňom lásky. Oheň nepremýšľajúceho a autoritárskeho náboženstva môže páliť, a môže byť smrtiaci. Nech v nás hrejúci oheň Božej lásky vzplanie dnes a navždy. Amen.
Walter Baer, episkopálny kňaz
preklad: Martin Kováč