Štefan Šrobár: Kto je Hans Küng a o čo mu ide?

Ako motto ku Küngovmu dielu teologickému a mysliteľskému by mohol dobre slúžiť ním samým často citovaný výrok Gregora Veľkého : „Keď vzbudzuje pravda pohoršenie, je lepšie pripustiť vznik pohoršenia, než opustiť pravdu.“ Küng je teológ kritický, ktorému ide o pravdu predovšetkým. Určujúcim pre celé jeho teologické dielo je historický prístup a stály zreteľ k ekumenizmu. Cieľom svetovej ekumény nie je vytvorenie nejakej jednotnej morálky, ale minimálny etický konsenzus. Küngovým cieľom je adekvátne vyjadrenie zásad evanjelia ľuďom dnešnej doby a reforma cirkvi (semper reformanda ) (J. Munzar).

Prehľad Küngovho života a diela

Hans Küng (*1928 v švajčiarskom Sursee) študoval v rokoch 1948 – 1955 filozofiu a teológiu na pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme. V roku 1954 bol ordinovaný za kňaza, v roku 1955 študoval na Sorbone a na Katolíckom inštitúte v Paríži. V roku 1957 získal doktorát teológie. V rokoch 1957 – 1959 pôsobil v duchovnej správe v Lucerne. V roku 1960 bol povolaný na univerzitu v Tübingen ako profesor fundamentálnej teológie. V roku 1962 bol pápežom Jánom XXIII. menovaný oficiálnym teologickým poradcom Druhého vatikánskeho koncilu. V rokoch 1963 – 1996 prednášal dogmatickú a ekumenickú teológiu a stal sa riaditeľom Inštitútu pre ekumenické bádanie. V súčasnosti je emeritovaný a naďalej pôsobí ako prezident nadácie Svetový étos. Je autorom rady kníh,  spoluvydavateľom rôznych časopisov a čestným doktorom významných univerzít. Z veľkých osobností, ktoré boli pre Küngov vývoj smerodajné, je treba uviesť predovšetkým Karla Bartha, s ktorým sa postupne zblížil a spriatelil. Značne ho ovplyvnili aj stretnutia s Hansom Ursom von BalthasaromYvom Congarom.

Küngovo  teologické myslenie

Uholným kameňom zdravej osobnosti je základná dôvera : dôvery plný vzťah k sebe samému a k svetu. Samozrejme, že ide o dôveru kritickú. Je dôležité rozlišovať medzi základnou dôverou na jednej strane a vierou v náboženskom zmysle, to znamená vierou v Boha na druhej strane. Viera znamená všetko to, čím sa riadi náš rozum, naše srdce a naše ruky, a čo obsahuje naše myslenie, vôľa, cítenie a konanie.

Teologická cesta Hansa Künga je rozšírením ekumenickej teológie smerom do teológie náboženstiev. Cesta ekumenickej teológie Hansa Künga začína dielom Ospravedlnenie (1957), v ktorom porovnával barthovské chápanie o ospravedlnení s katolíckym učením Tridentského koncilu. Obe koncepcie nerozprávajú o inom, hoci sa vyjadrujú v rôznych jazykoch.

V diele Cirkev (1967) je predmetom štúdia skutočná cirkev, ktorá nie je bezčasovým organizmom a rovnako nie je iba sociologickou danosťou, ktorá sa vyčerpáva vo viditeľných a organizovaných štruktúrach. Kritická ekleziológia ukazuje, že charizmatická štruktúra cirkvi bola pohltená absolutisticko-úradnou štruktúrou, neúmerne centralizovanou a nehybnou. Küng naznačuje ekumenické riešenie problému moci a Petrovej služby v cirkvi. Primát služby jedného v cirkvi nie je proti Písmu.

V diele Neomylný? Jedna otázka (1970), Küng kládol otáznik: Je oprávnený neomylný cirkevný úrad? Pozitívum učenia o neomylnosti musí nájsť vyjadrenie prostredníctvom stálosti cirkvi a jej zotrvania v pravde. Cirkev zotrváva v pravde silou Božích prisľúbení. Pojem Magistéria je neskorší: nezakladá sa na Písme, ani na Tradícii. Budúci súhlas s ekumenickým porozumením – spresňoval Küng vo svojej knihe Omylný? Bilancia (1973) – bude môcť kryštalizovať iba okolo konceptu stálosti cirkvi, o ktorom nie je potrebné robiť neomylné úsudky, lebo svoj základ nachádza v pôvodnom Ježišovom posolstve. Redukcia pojmu neomylnosti na pojem stálosti by sa v katolíckej teológii javila ako obmedzujúca. H. Fries navrhuje nahradiť slovo „neomylnosť“ „záväznosťou“.

Ekumenická metóda Hansa Künga spočíva v opätovnom prístupe k pôvodnému kresťanskému posolstvu, ktorý je kriticky znovupostavený na základe dôležitých exegetických štúdií, na „jednotnej kresťanskej tradícii“, teda na evanjeliu Ježiša Krista, ktoré jedine meriaposudzuje cirkevnú tradíciu a kresťanské vyznania. To vysvetľuje ako od ekleziologických diel Küng postupne prechádza k opätovnému prevzatiu kritickej revízie v ekumenickej perspektíve klasických tém systematickej teológie, akou je kristológia v práci Byť kresťan (1974), alebo otázky o Bohu v diele Existuje Boh? (1978) a eschatológia v práci Večný život? (1982).

Küng prechádza od dialógu na interkonfesionálnom poli k dialógu medzi náboženstvami, od ekumenizmu ad intra, koncentrovanému na kresťanstvo, k ekumenizmu ad extra, obráteného na celú obývanú planétu. Küng v tejto novej fáze uvažovania, do ktorej včleňuje cirkevnú ekuménu, ako integrujúcu časť svetovej ekumény, rozvinul aj epistemologické uvažovanie, v ktorom sa usiloval definovať, čo je ekumenická teológia, ktorá sa stále viac otvára dialógu s náboženstvami, zavádzajúc do teológie „teóriu paradigiem“.

Téma ekumenizmu ad extra je znovu nastolená v Projekte svetového étosu (1990), kde sa spájajú výsledky Küngovho predošlého štúdia o porovnaní medzi kresťanstvom a svetovými náboženstvami, a ktorý zároveň predstavuje programový spis pre podrobné rozpracovanie „ekumenickej teológie za mier“.

Svetový étos nechápeme ani ako svetovú ideológiu, ani ako jednotné svetové náboženstvo, stojace mimo všetky existujúce náboženstvá, ani ako zmes všetkých náboženstiev. Svetový étos rovnako nechce nahradiť vysoké etické nároky jednotlivých náboženstiev, etickým minimalizmom. Svetový étos neredukuje svetové náboženstvá na etický minimalizmus, predstavuje však minimum toho, čo je svetovým náboženstvám už teraz v otázke étosu spoločné.

Štefan  Šrobár
autor je teológ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.