Štefan Šrobár: Ktoré náboženstvo je pravé?

Na otázku, či sú všetky náboženstvá rovnako hodnotné, Halík nevie dať odpoveď. Táto otázka môže byť položená len Bohu. Žiadny človek totiž nepozná „všetky náboženstvá“ natoľko, aby mohol zodpovedne porovnaťzhodnotiť.

Kto v tejto veci vynáša suverénne súdy, ten sa stavia výslovne, či neuvedomele, do úlohy Boha alebo Božieho hovorcu. Tak často bezmyšlienkovite opakovanú frázu o rovnakej hodnote všetkých náboženstiev je treba počítať k prejavom lacnej tolerancie. Nie je o nič menej naivná, než nekritický predpoklad o nadradenosti vlastného náboženstva. Tieto dva hodnotiace prístupy sa odvolávajú na merítka, ktorými žiadny človek nemôže disponovať, pokiaľ sa nepočíta medzi tých, ktorí „poznajú myseľ Božiu“.

Je možné vnímať náboženstvá ako rôzne jazyky a odmietnuť snahy o ich „verifikáciu“, či hierarchizáciu. Otázka, ktorý jazyk je správny, či ktorý je ten najlepší, nemá zmysel. Je možné nanajvýš povedať, ktorý jazyk ovládam, nakoľko inému rozumiem, či nakoľko mi zostáva cudzí a nezrozumiteľný. Môžem predpokladať, že sa v rôznych jazykoch dajú vyjadriť odlišným spôsobom rovnaké veci, aj keď to samo ešte neznamená, že neexistujú jazyky rozvinutejšie a menej rozvinuté, živé a „mŕtve“.

Existuje však situácia, v ktorej môžem a do istej miery musím, na otázku o pravdivostihodnote rôznych náboženstiev odpovedať „možno“. Je to vtedy, keď vstupujem do dialógu s veriacimi iných náboženstiev. Vtedy musím pravdivosť viery druhého prinajmenšom pripustiť ako možnosť. Nemôžem nazývať čestným dialógom stretnutie, pri ktorom by som už vopred celkom vylučoval možnosť, že sa mýlim ja a ten druhý má pravdu, prípadne, že pravdu máme obaja alebo obaja sa mýlime. Preto, keď chcem viesť opravdivý dialóg, musím odložiť presvedčenie, že som výhradným vlastníkom celej Pravdy, konštatuje Halík a dodáva: „Dialóg nie je dialógom tam, kde presvedčenie druhého považujem za zbierku nezmyslov a nie som vôbec ochotný a pripravený začuť skrze neho hlas pravdy.“ (Halík)

Na rozdiel od monológu možno ako dialóg označiť ten spôsob verbálnej a neverbálnej komunikácie, ktorý je bytostne podmienený spoluúčasťou druhého, či druhých. Nejde pritom len o účasť vo vonkajšom zmysle, o faktickú prítomnosť, o právo na autentický prejav, o empirickú vzájomnú znalosť alebo o schopnosť psychologickej empatie. Mieru dialogičnosti charakterizuje predovšetkým stupeň celkovej, teda aj vnútornej spoluúčasti – stupeň bytostnej vzájomnej otvorenosti.

Dialóg je vzťahovým dianím, ktorého zmysel sa nevyčerpáva prenášaním informácií alebo vytváraním konsenzu. Týka sa ľudí nie ako spredmetniteľných a zastupiteľných jednotiek, ale ako jedinečných osôb s vlastnou slobodou a zodpovednosťou. Ich  vzájomné porozumenie  je  cieľom dialógu. (Poláková)

Keď chceme viesť dialóg, znamená to nielen, že už nechceme spolu bojovať, ale aj to, že si chceme zachovať vlastné tradície, vlastnú identitu, a pritom rešpektovať inakosť tých druhých; že nám nejde o žiadnu uniformitu, ale, že tiež nechceme žiť vedľa seba v zdvorilej ľahostajnosti. Máme záujem jeden o druhého. Tento záujem nevyplýva zo snahy prerobiť a „pritesať“ druhého na svoj obraz, chápať ho výhradne ako objekt našej misie, ale zo snahy mu porozumieť (Halík).

Na otázku, ktoré náboženstvo je pravé, môžem smelo odpovedať „to moje“, pokiaľ ja a ten, ktorý mi kladie otázku, vieme, že odpovedám v jazyku vyznania lásky. Dieťa, ktoré na otázku, ktorá matka je najlepšia, a milujúci manžel na otázku, ktorá žena je najkrajšia, odpovie „tá moja“, hovoria pravdu, zjavujú hebkú pravdu formou lásky – zjavujú lásku ako pravdu života. Dieťa, ktoré na podobnú otázku odpovie „všetky matky sú rovnaké“, a manžel, ktorý povie „na každej žene je niečo pekné“, sú síce možno bližšie „objektívnej pravde“, ale úprimne povedané je to čudné dieťa a čudne milujúci manžel. Niekedy je treba prehovoriť v  jazyku lásky a v jazyku vyznania viery a lásky.

Možno, že by mnohé články viery, s ktorými majú ľudia ťažkosti, keď ich chápu na spôsob vedeckých teórií, znovu ožili a hlboko nás oslovili, keby sme im z metafyzického petrifikovania umožnili ožiť do podoby zvolania lásky, ktorou prekypuje srdce. Keď vyznanie Kristovej jedinečnosti počúvame z úst Márie Magdalény alebo Petra, ktorému bol odpustený hriech zapretia, je to niečo iné, než keď čítame túto pravdu ako školskú definíciu dokazovanú Ježišovými zázrakmi a predpoveďami prorokov.

Už Pascal hájil pluralitu rôznych spôsobov prístupu ku skutočnosti. Rozoznával rád lásky, rád ducharád tela, a tvrdil, že majú rozdielnu kompetenciu. Náboženské výroky podľa neho patria do rádu lásky a sú pochopiteľné v „logike srdca“, nie v „logike rozumu“.

Keď počujem moslima, ktorý je uchvátený jedinečnosťou proroka, Jedinečnosťou Boha, alebo učeníka Budhu hovoriť s rovnakou výlučnosťou lásky o svojom učiteľovi, a rešpektujem to, nestaviam sa tým na pozície bezbrehého liberalizmu, ktorý necháva klesnúť pravdu viery na úroveň pochybných subjektívnych tvrdení?, pýta sa Halík. Je presvedčený, že nie a dodáva : „(…) domnievam sa, že keď privádzame pravdy viery na ihrisko ˏ objektivity ˊ, skonštruovanej novovekým rozumom, a prispôsobujeme ich podľa pravidiel klasickej logiky (buď A, alebo non – A, tertium non datur), neotvoria nám svoju opravdivú hĺbku.“ (Halík). Je iste zásadný rozdiel medzi stanoviskom „my máme pravdu“  a „len my máme pravdu“ (Halík).

Halík hovorí, že mu pri náhodnom stretnutí jeden z domácich biskupov ostro vyčítal, že v katolíckom kostole konal spoločnú meditáciu kresťanov a budhistov: „Niečo také je absolútne vylúčené, čo nevieš, že nemáme spoločného Boha ?“ (Halík). Veriť v jediného Boha môže znamenať, odmietať iných bohov ako falošných. Náš Boh je  jediný pravý a preto my jediní máme pravdu. Máme celú pravdu a už nikto iný žiadnu pravdu nemá. Jedine naša cesta vedie k záchrane a naplneniu.

Výlučnú pravdu o jedinom pravom Bohu chcú reprezentovať náboženské organizácie s absolutistickými nárokmi (Štampach). V Kristovi Boh sám seba vyslovuje, a preto sa nazýva Slovo (Jn 1, 1). Kresťanstvo teda nie je len jedným spomedzi mnohých iných náboženstiev. Je to  jedinečné náboženstvo, keďže je osobným stretnutím s Kristom, v ktorom sám Boh chcel byť blízko nás (Jn 12, 45 ; 14, 9).

To dáva kresťanstvu medzi ostatnými náboženstvami špecifickú úlohu. Malo by pôsobiť ako kritický katalyzátorkryštalizačný prvok (H. Küng) ich náboženských, mravných, meditatívnych, asketických a etických hodnôt. Takýmto spôsobom môže a musí cirkev aj dnes zvestovať Ježiša Krista všetkým ľuďom, aby umožnila existenciu práve tak opravdivého kresťanstva v Indii, Číne, Japonsku, medzi Arabmi, alebo v Afrike (Šrobár).

 

Štefan Šrobár
autor je teológ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.