Štefan Šrobár: „Modernizmus“ v dejinách katolíckej teológie

Renato Guttuso: Ukrižovanie

„Modernizmus“ pôvodne nebol odborný termín historiograficky, ale pojem výslovne negatívny, ktorý však mohol na druhej strane vyvolať aj pozitívnu identifikáciu s takto charakterizovaným „moderným bludom“. Oba postoje – osočovanie z hereze a identifikácia – existujú dodnes. „Modernizmus“ preto žiada od historika triezvy prístup, lebo kontraverzia  s ním spojená predstavuje rozhodujúcu etapu v procese vyjasňovania stanovísk rímskokatolíckej cirkvi v modernej dobe.

Otázka, či môžu byť náboženstvá „moderné“ je dnes rovnako naliehavá ako pred sto rokmi, keď pápež Pius X. „modernizmus“ odsúdil. Zamyslenie nad „modernizmom“ ako historickým fenoménom môže byť preto podnetné aj pre analýzu dnešnej situácie. Pojem „modernizmus“ sa v teologickej diskusii vyskytuje už od stredoveku. Vtedy v scholastickej teológii stáli proti sebe dva smery: „via antiqua“ (formulovaná „starými“, teológmi ako Albert Veľký či Tomáš Akvinský) a „via moderna“ (formulovaná „novými teológmi ako nominalista Wilhelm von Ockham). Už Martin Luther hovoril o predstaviteľoch tejto druhej cesty ako o „modernistoch“. Skutočná kontraverzia o „modernú teológiu“ začína v 18. storočí a to predovšetkým medzi evanjelikmi. Najprv bojuje stará protestantská ortordoxia proti rane osvieteneckému resp. pietistickému reformnému hnutiu, neskôr konzervatívni protestanti proti „liberálnym“ teológom tzv. kultúrneho protestantizmu.

Predmetom ďalšej kontraverznosti v protestantizme však nebol „modernizmus“, ale skôr „liberálna teológia“. Pôvod tohto pojmu však naznačuje, že išlo o nadkonfesijný problém, novej formulácie kresťanského posolstva, po zrútení tradičnej metafyziky a začiatku historickokritického skúmania Biblie a vzniku dogiem. Historicky určujúca však bola recepcia pojmu „modernizmus“ v katolicizme. Tam sa stal ako jeden z veľkým „-izmov“ synonymom heréze.

Skôr než sa pojmom „modernizmus“ začala zaoberať tiež rímska Kongregácia posvätného Ofícia, presadzujúca sa v 19. a 20. storočí stále výraznejšie, prišlo ešte ku krátkej epizóde vo vnútri katolicizmu. Belgický národný ekonóm Charles Périn, konzervatívny laik roku 1881 vo svojom článku Le modernisme dans l´église d´aprés les lettres inédites de La Mennais  termínom „modernizmus“ zrejme prvý raz súhrnne označil pokusy liberálnych katolíkov o zmierenie s myšlienkami Francúzskej revolúciedemokracie. Périn si uvedomoval, že vytvára neologizmus a definoval „modernizmus“ ako prenikanie humanistických tendencií zo sekulárnej spoločnosti do cirkvi. Bolo to celkom v línii antiliberalizmu formulovaného pápežom Piom IX (1846-1878) v dokumente Syllabus Errorum z roku 1864, zhrňujúcom osemdesiat dobových omylov. Périn sa tým zároveň pripojil k tradičnému ultramontánnemu (prísne katolíckemu) pohľadu na dejiny, podľa ktorého sa zlo sekularizmu a racionalizmu zrodilo z protestantizmu, rozvíjalo sa ďalej za osvietenstva a Francúzskej revolúcie a v súčasnosti sa snaží celkom vytlačiť Boha zo spoločnosti. Táto skôr „sociálna“ definícia „modernizmu“ neskôr ešte zohrala veľkú rolu. Périnovo použitie pojmu prevzal rímsky časopis jezuitov Civiltà Cattolica a rozšíril ho o aspekt prehnanej viery vo vedu.

V katolíckom Nemecku sa termín „modernizmus“ prvý raz vyskytol u freiburského teológa Carla Braiga (1882), možno pod dojmom francúzskej diskusie, avšak opäť redukovaný na konfesijnú polemiku proti subjektivisticky psychologizujúcemu novoprotestantskému citovému náboženstvu Friedricha Daniela Ernsta Schleiermachera.

Rím naproti tomu pojem naďalej používal v interne katolíckom zmysle a spájal jeho skôr „sociálny“ obsah s vymedzovaním voči historicko – kritickému výkladu Biblie, ktorý bol považovaný za ohrozenie viery. Keď bolo v decembri 1903 päť hlavných diel francúzskeho exegéta Alfreda Loisyho dané na index zakázaných kníh, komentár oficiálneho denníka Osservatore Romano prišiel s odlíšením správne chápanej modernity od „modernizmu“, ktorý považuje za „náboženskú herézu, politickú revolúciu a filozofický omyl“. Označenie „modernista“ tak začalo nahradzovať predchádzajúce podobné označenia ako „liberálny katolík“, či „reformný katolík“.

Na tomto pozadí nakoniec pápež Pius X. vo svojej encyklike Pascendi dominici gregis (Paste stádo Božie) definoval „modernizmus“ ako „heretický teologický systém vo vnútri katolicizmu, ako komplexné spojenie výlučne svetskej filozofie, subjektivistického ponímania viery, racionalistickej kritiky Biblie a reformátorstva, ktoré zavrhuje tradíciu“. V náväznosti na encykliku Pascendi potom európski antimodernisti bojovali nielen proti novej katolíckej biblistike a fundamentálnej teológii, ale tiež proti „sociálnemu“ a „politickému modernizmu“, ktorého stelesnenie videli v kresťanských odboroch a kresťanskej demokracii. Ich úsilie smerujúce k nezávislosti na cirkvi a prekračujúce hranice konfesií považovali za hodné odsúdenia.

Väčšina tých, ktorí boli obvinení z „modernizmu“ sa chcela od neho rozhodne dištancovať, zatiaľ čo radikálna menšina tento termín zo vzdoru prijala ako pozitívne označenie príslušnosti ku spoločenstvu teológov novej doby. Skupina talianskych reformných teológov sa v roku 1908 vymedzila voči Piovi X. svojím vyhlásením Il programma dei modernisti a významný anglo-írsky bývalý jezuita George Tyrrell vyzdvihol pozitívne chápaný „modernizmus“ ako opak „medievalizmu“ (duchu stredoveku), ktorý vládne v rímskej kúrii. Tým bol tento pojem z oboch strán jednoznačne priradený ku katolíckemu prostrediu.

Rímsky učiteľský úrad a antimodernistickí teológovia však neprestávajú až do pontifikátu Pia XII. pátrať po neomodernistoch, resp. kryptomodernistoch. V súvislosti s Druhým vatikánskym koncilom sa tento termín na istý čas z vnútrocirkevného diskurzu stráca, aj keď konzervatívni biskupi žiadajú nové odsúdenie „modernizmu“. Znovu sa však objavuje v pokoncilových sporoch. Zvlášť vo francúzskej a anglosaskej oblasti sa konzervatívni a tradicionalistickí teológovia sťažujú na prenikanie „modernizmu“ do cirkvi a občas charakterizujú slovom „modernistický“ aj samotný koncil.

K teologickému prekonaniu antimodernizmu prispel aj pápež Pius XII., keď v prvej polovici svojho pontifikátu otvoril katolíckym exegétom nové priestory predovšetkým encyklikou o Biblii Divino afflante spiritu, v ktorej definoval Vulgatu ako autentickú „de iure“, teda nie z hľadiska (textovej) „kritiky“, a pripustil, že v Biblii sú zastúpené rôzne literárne druhy. Pre konkrétne konfliktné situácie počas modernistickej krízy boli z teologicko – vedeckého hľadiska určujúce reakcie učiteľského úradu na historickokritický výklad Biblie (tzv. question biblique vo Francúzsku) na kritický vedecký prístup k dejinám cirkvi a dogiem, na nové ne-tomistické postoje, na novú hermeneutiku dogiem a na záujem o náboženský zážitok a mystiku.

Z hľadiska politicko-sociálneho sa stali predmetom sporu na cirkvi nezávislé kresťanskodemokratické smery vznikajúce v Taliansku, Francúzsku a Nemecku („prakticky modernizmus“). A konečne sa objavili nekonfesné, reformne orientované literárne snahy, ktorým bol  vytýkaný „literárny modernizmus“ (Arnold, 2014, 17-21, 126).

Vďaka priaznivým historickým okolnostiam sa v Česku zrodila cirkev, pre ktorú bol katolícky modernizmus jedným z hlavných inšpiračných zdrojov.  Väčšina  jej zakladateľov patrila k duchovným prúdom reformného katolicizmu počiatku dvadsiateho storočia. Po dvojročnom zápase založilo 8. januára 1920 dvesto pôvodne katolíckych „modernizujúcich“ kňazov novú Cirkev československú, teologicky vychádzajúcu okrem iného z nutnosti zmieriť náboženstvo s modernou vedou a s ideou pokroku. Minimálne jedna vyslovene „modernistická cirkev“ tak v Európe vzniká (Petráček, 2014, 13).

Ako by mali pristupovať k téme „modernizmus“ dnešné dejiny teológie? Rozhodne nemôžu poskytnúť jednoduchú definíciu pojmu „modernizmus“. Skôr by mali ukazovať, ako sa z kontroverzných teologicko-ideologických pojmov nenápadne stávali modely historického chápania. A napokon – pri zameraní na kontroverzie – nesmú dejiny teológie ignorovať ani názory mlčiacej väčšiny teológov a katolíkov, ktorí nechceli vyvolávať pozornosť a vyhýbali sa akejkoľvek názorovej polarizácii (Arnold, 2014, 24-25).

 

Literatúra
Arnold, C. (2014). Malé dějiny katolického modernismu. Praha: Vyšehrad. ISBN 978-80-7429-282-8.
Petráček, T. (2014). Predmluva k českému vydání. In: Arnold, C. (2014). Malé dějiny katolického modernismu. Praha: Vyšehrad. str. 13. ISBN 978-80-7429-282-8.

 

Štefan Šrobár
autor je teológ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.