Štefan Šrobár: Kresťanstvo medzi sekularitou a religiozitou

V našej spoločnosti sa dnes prejavuje pluralizmus v rôznych formách. Preto musí kresťanstvo znovu hľadať svoje miesto v tejto spoločnosti. Kto chce zakúsiť fascináciu kresťanstvom musí to urobiť  v strete s týmto pluralizmom.

(H. Waldenfels)

Kresťan v „dospelom“ svete

Biblia radikálne oddeľuje Boha a svet. Až keď svet bolo možné vnímať „svetsky“, mohol sa stať nielen predmetom vedeckého výskumu, ale aj technických zmien. V minulosti sa kresťanské cirkvi často nezaujímali o človeka a jeho problémy a náboženstvo sa stávalo do značnej miery ideológiou oddelenou od skutočného života. Dnešný obrat kresťanských cirkví k skutočnému životu ľudí nazývajú mnohí „sekularizáciou“, hoci ide vlastne len o návrat k najautentickejšiemu jadru kresťanstva. Dvojznačný význam sa nachádza aj v slogane: „žijeme v sekularizovanom svete“. V porovnaní so stredovekom sa moderný svet v mnohých oblastiach zbavuje „poručníctva“ náboženstva a cirkvi. Je to dôsledok hlbokej premeny všetkej spoločenskej kultúry. Vzťah človeka k svetu a jeho prostrediu sa radikálne mení. Predstava, ktorú si vytvárame o Bohu a spôsob, ktorým prežívame náboženstvo fungujú v rámci bežnej predstavy, ktorú si o človeku a svete v konkrétnej situácii vytvárame. Keď je dnešný človek presvedčený, že svetskú oblasť dokáže zvládnuť sám a vlastnými silami, nemusí sa už dovolávať Boha, aby „doplnil“ jeho ľudskú krehkosť a bezmocnosť. Túto črtu súčasného diania možno právom nazvať sekularizácia. S témou sekularizácie sa nevyvoláva len teologická diskusia, ale aj globálna otázka o mieste, ktoré kresťanstvo a cirkev zaujímajú v modernej spoločnosti (E. Schillebeeckx). Nemecký teológ D. Bonhoeffer vo svojej analýze formovania moderného svete používa kategóriu „dospelý svet“ (műndige Welt) a len zriedkavo používa kategóriu „sekularizácia“. Katolícky teológ Johann Baptist Metz preberá a prekonáva tézy sekularizácie najprv v kontexte „teológie sveta“ a následne v kontexte „politickej teológie“.

Čo je politická teológia?

Johann Baptist Metz hovorí o novej politickej teológii, ktorú nazýva „teológiou po Osvienčime“, aby jasne povedal, že presadzuje teológiu, kresťanstvo a cirkev vo verejnom priestore. Metzovi nejde o politizovanie ani o teologické podopieranie nejakej suverénnej moci a to ani božskej. Metzovi ide o teológiu, reč o Bohu. Metzov obraz Boha je dôsledne biblický, teda patický (cítiaci s trpiacimi), nejde o žiadneho povýšeného (apatického) boha, ktorý funguje ako najvyšší svetový suverén. So svojím obrazom Boha Metz stojí dôsledne na strane moderny, v jej záujme o racionalitu. Pýta sa však o akú racionalitu musí ísť, aby sme videli nielen víťazov, ale aj porazených, teda obete dejín. Zdôrazňuje, že humánna racionalita nejestvuje bez rozpomienky na utrpenie a neprávosti, inak sa rozpadá do čisto technickej racionality, na konci ktorej človek už nie je ničím iným ako posledným fragmentom prírody, ktorý ešte celkom neprešiel jej experimentovaním.

Čo môže spájať kresťanov a nekresťanov?

Existuje úzky vzťah medzi premenou hodnôt a zmenami v spoločnosti. Zmena hodnôt je spoločensko-kultúrnym procesom. To, o čom by mal premýšľať hĺbavý človek – či je kresťan alebo nekresťan – sa týka otázky súdržnosti spoločnosti. Aj keď sa v pluralitnej spoločnosti predstavy o hodnotách značne líšia, predsa väčšina kresťanských hodnôt sa zhoduje s hodnotami ostatných slušných ľudí. Moderný nekresťansky zmýšľajúci človek sa nestretáva s Božím zákonom v abstraktne-morálnej rovine, ale v potrebách človeka, ktorý trpí a je rôznym spôsobom týraný. Nemalo by to byť len tak, že „moja sloboda vždy končí tam, kde začína sloboda druhého človeka“ (Rosa Luxemburgová), ale treba žiadať viac: „Moja sloboda vždy končí tam, kde začína utrpenie druhého človeka.“ Preto ľudská autonómia a emancipácia sa stávajú svojvôľou vždy vtedy, keď človek robí čo sa mu zachce a to aj tvárou v tvár utrpeniu Boha, ktorý sa vždy znovu a znovu identifikuje s ktorýmkoľvek trpiacim človekom. A naopak oslobodenie človeka sa uskutočňuje tam, kde sa človek skláňa pred autoritou trpiaceho blížneho a kde sa jej podriaďuje. Nejde len o to, že sa ma utrpenie druhého emocionálne dotkne, ale o to, že sa ním nechám „obmedziť“ vo svojej túžbe po sebarealizácii. Preto Metz hovorí o „bezpodmienečnej autorite trpiaceho“.

Štefan Šrobár
autor je teológ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.