Pôstny pozdrav biskupa Pavla 2020: „Neskládejte v mocných naději“

1 Haleluja! Chváľ, duša moja, Hospodina!
2 Chváliť budem Hospodina, kým žijem,
hrať a spievať budem svojmu Bohu po celý život.
3 Nespoliehajte sa na kniežatá, na človeka,
lebo nemôže pomôcť.
4 Keď vyjde z nich duch, vrátia sa do zeme,
v ten deň padnú ich plány.
5 Blahoslavený ten, komu pomáha Boh Jákoba,
kto sa spolieha na Hospodina, svojho Boha.
6 On utvoril nebo, zem, more a všetko, čo je v nich.
On zachováva vernosť naveky.
7 On obhajuje právo utláčaných, hladným dáva chlieb.
Hospodin vyslobodzuje väzňov.
8 Hospodin dáva slepým zrak,
Hospodin dvíha skľúčených,
Hospodin miluje spravodlivých.
9 Hospodin chráni cudzincov, ujíma sa siroty a vdovy,
ale marí zámery bezbožníkov.
10 Hospodin bude kraľovať naveky.
Sion, tvoj Boh bude vládnuť z pokolenia na pokolenie. Haleluja!

V piesňovej prafráze žalmu, ktorej autorom je evanjelický farár Miloš Rejchrt, a ktorú dôverne poznám z bohoslužieb v našej farnosti, počujeme: „Neskládejte v mocných naději, v síle jejich, která skály láme, ochabne dřív nebo později, nedoufejte v zdání, které klame.“ Od začiatku tohtoročného pôstu si stále pohmkávam túto pieseň – neviem prečo, zrazu ku mne prišla, usadila sa a nedá sa jej zbaviť – popravde – ani sa o to nesnažím, skôr domýšľam toto biblické slovo a hľadám, čo mi hovorí a pokúsim sa o to s vami podeliť.

Veriť druhému človeku, to patrí k základnej výbave zdravého človeka. Kde by sme boli, keby sme si navzájom nemohli veriť a a priori vetrili všade neúprimnosť a úskoky? Dostali by sme sa do špirály pochybností a nemali by sme ďaleko k zrúteniu – celý svet by sa zdal nepredvídateľný, nezrozumiteľný, vzťahy utilitaristické, ploché, prázdne a neúprimné. V niečom takom sa však nedá žiť! Aby sme rozumeli sami sebe a svojej životnej situácii, aby sme mohli hovoriť s druhým človekom, potrebujeme dôverovať svojmu okoliu – rodine, priateľom, blízkym ľuďom, spolupracovníkom alebo súputníkom z cirkvi. Tak to väčšina zdravých ľudí nejak má, a preto môžu celkom bez väčších problémov porozumieť sami sebe, veriť svojim blízkym, orientovať sa vo svojom živote a celkom spokojne žiť.

Aj s dôverou, ako nakoniec snáď so všetkým sa to dá prehnať – a na to naráža autor 146. žalmu, keď chváli Boha, ale zároveň pripomína: „Nespoliehajte sa na kniežatá, na človeka, lebo nemôže pomôcť. Keď vyjde z nich duch, vrátia sa do zeme, v ten deň padnú ich plány.“ (Ž 146, 3–4) Niekedy je pre nás lákavé „odovzdať“ svoj mozog i srdce niekomu druhému a spoľahnúť sa, že sa o nás dobre postará. Robíme to v partnerských vzťahoch, zakladáme rodiny, strašne moc tomu chceme veriť a možno sa potom sklameme, spálime a rozchádzame, tu v dobrom, inokedy po taliansky. Alebo sa tak rozhodujeme vo voľbách, často „dúfame v zdanie, ktoré klame“ a máme tendenciu svoj hlas dať silnému lídrovi, zaradiť sa do stáda, ukryť sa za jeho chrbát a ostré lakte a dúfať, že nás úspešne prevedie súčasnými ekonomickými, spoločenskými a politickými otrasmi, bez toho, aby sa možno nejaké zásadné diali – len tým zložitostiam doby moc nerozumieme a radi sa na niekoho spoľahneme. No a nie inak je tomu aj v cirkvi. Často si idealizujeme pastierov, visíme im na perách, charizmatizujeme ich, odhliadame od ich človečenstva, spoliehame sa na ich autenticitu, vieru a etiku, pretože nedôverujeme moc sebe, nie to ešte niekomu inému (ani Bohu), no a s etikou… A potom môže v cirkvi dochádzať k zneužívaniu autority, moci, finančným defraudáciám, sexuálnemu nátlaku alebo priamo k sexuálnemu zneužívaniu.

Všade, kde „odovzdávame“ svoj mozog i srdce, kde sa zbavujeme z pohodlnosti a alibisticky daru kritického myslenia, kde „skladáme nádej v mocných“, všade tam sa úplne „skôr či neskôr“ sklameme, pretože sme to s onou dôverou ľudovo povedané prepískli, zabudli sme, že sú to len ľudia, áno, síce s množstvom dobrých vlastností a talentov, ale aj so svojimi parciálnymi záujmami a obmedzenosťou.

V evanjeliovom texte tohtoročnej I. pôstnej nedele (Mt 4, 1–11) sa Satan snaží votrieť sa Ježišovi a získať si jeho dôveru, a tak rovnako ako kedysi Eve ponúka aj Ježišovi jedlo. Čo zabralo na Evu, na Ježiša nefunguje, ale mnohí ľudia sa nechajú utiahnuť už na ten chleba, na sľubované istoty sýtych žalúdkov, tisíckrát vyskúšané a stále populárne „chlieb a hry“. Keď sa Ježiš nedá, tak to Zlý skúsi inak, zbožne a v kulisách svätého mesta a na vrcholku Chrámu cituje Písmo. Áno, aj v zbožnosti môže byť skrytý Diabol, aj v cirkvi, nedajme sa mýliť. A tak ten starý nepriateľ zbožnými kecami ponúka Ježiša k pokušeniu Boha. Keď ani to nefunguje, skúsi osvedčené – moc a peniaze. Aj tí najsilnejší totiž často podľahnú, nie tak Ježiš, ktorý poharhá toho starého hada: „Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť.“

Tam je tajomstvo úspechu: „Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť.“ Nie „skladať v mocných nádej“, nie idealizovať si druhých a ovenčiť ich božskými atribútmi, ale celkom racionálne stáť pevne nohami na zemi, vedomý si svojho ľudstva i ľudstva tých druhých, dôverovať Bohu a nenechať sa zviklať tým, že slnko svieti aj na darebákov a vykukov, s vedomím, že stojím na Božej strane žiť s perspektívou víťazstva: „Nech nehorlí tvoje srdce proti hriešnikom, ale vždy radšej za bázeň pred Hospodinom, lebo iste jestvuje budúcnosť a tvoja nádej nevyjde nazmar.“ (Prís 23, 17–18)

Prajem si pre nás všetkých veľa radosti a nádeje, nádeje, ktorá vyrastá z dôvery Hospodinovi. K tejto dôvere patrí rovnako schopnosť nechať to nakoniec na Ňom. Nádej totiž, povedané s Václavom Havlom, nie je presvedčenie, že niečo dobre dopadne, ale istota, že má niečo zmysel – bez ohľadu na to, ako to dopadne. Dôverovať Hospodinovi mi tak dáva zmysel, a uvidíme, ako to dopadne.

Dobrý pôst a pokojnú Veľkú noc!

Pavel

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.