5. nedeľa cez rok – Kázeň Jakuba Pavlúsa, pastoračného pracovníka ČCE (5. 2. 2017)

Prvé čítanie: Izaiáš 58,1-10
Medzispev: Žalm 112
Druhé čítanie: Prvý list Korinťanom 2,1-13
Evanjelium: Matúš 5,13-20

Milí priatelia,

Neviem, ako Vám, no mne sa zdá svet, v ktorom žijem pomaly ale isto prežiera akási hniloba a pomaličky sa z neho stáva nechutné a temné miesto. Nemyslím tým na moje najbližšie okolie, ktoré viem ovplyvniť, moji priatelia, ani spolupracovníci, či snáď moja rodina, tí sa mi takí nevidia. Nie, nie som ani úplný pesimista, viem, že tento svet so mnou zdieľa kopec iných skvelých ľudí. Ale aj napriek tomu – každý, kto má otvorené oči a pozorne sleduje, čo sa okolo deje musí vidieť tú narastajúcu „hnilobu“. Stúpa náklonnosť k extrémizmu, každý, kto je trocha iný je hneď nie len podozrivý, ale rovno odsúdený, vojnové konflikty každým rokom pribúdajú a do zodpovedných funkcií vo svete sa čoraz častejšie dostávajú populisti bez chrbtovej kosti. Viem, že to nie je po prvý raz, čo svet takto „prehníva“ a o to viac ma to desí. Iste, môžeme sa tváriť, že sa nás to netýka, no klamali by sme sami seba.

Texty z písma, ktoré sme dnes počuli hovoria veľa o tom, ako sa tí, ktorí sa hlásia ku viere v Boha a nasledujú ho stretávajú so svetom, v ktorom žijú a s ľuďmi, ktorými sú obklopení. Akú v ňom zohrávajú úlohu, ako sa voči nemu vymedzujú, ako sa stávajú jeho súčasťou a ako s ním komunikujú o svojej viere. Dnes teda my, ktorí sa hlásime ku viere v Boha a nasledovaniu Krista počúvame veľa sami o sebe.

Je to možno trochu zvláštne. My, teológovia a kresťania niekedy vieme viesť siahodlhé debaty o tom, aký je Boh, čo Boh robí, ako to robí, prečo to robí a kedy to robí, či možno nerobí. Sú to krásne diskusie, niekedy veľmi ťažké, inokedy zas pomerne infantilné a nad vecou. Často sa však stáva, že tieto debaty sa týkajú minulosti, či budúcnosti a zabúdajú na súčasnosť. A nie len to, často sa stáva, že aj keď sa k problematike súčasnosti v takejto diskusií dostaneme, tak v tej súčasnosti nechceme vidieť sami seba ako tých, ktorí by mali čosi robiť. Často žijeme „mimo realitu“.

Dnes sme však zo svedectiev písma počuli niečo celkom iné. Kristus nie len že vidí seba a tých, ktorí ho nasledujú ako súčasť sveta, v ktorom žijú. On dokonca považuje tých, ktorí ho nasledujú za tých, ktorí majú potenciál spraviť z tohto sveta lepšie miesto pre život. Za tých, ktorí majú potenciál „dosoliť“ tento svet, ktorý nie len že je „nemastný-neslaný“, ale čím ďalej tým viac nechutný. No a žiadna soľ nesolí na diaľku, na to, aby dochutila jedlo sa musí stať jeho súčasťou. Podobne tak aj kresťania musia byť súčasťou sveta na to, aby ho mohli zlepšiť, spraviť stráviteľnejším, či chutnejším – a to pre všetkých.

Kristus tiež označuje svojich nasledovníkov za „svetlo sveta“. Teda tí, ktorí ho nasledujú majú potenciál prinášať svetlo tam, kde vládne temnota. Majú potenciál poukazovať na to, ako sa veci v skutočnosti majú, čo občas môže byť nepríjemné.

Zatiaľ pekné frázy, však? Lenže ako na to? Ako byť soľou zeme a svetlom sveta? O tom má tiež každý vlastné predstavy. Skúsme si teda trocha pomôcť tým, čo sme počuli v čítaní z knihy proroka Izaiáša. „Uvoľňovať nespravodlivo nasadené putá, rozlámať jarmo otroctva, prepustiť utláčaných na slobodu a rozbiť každé jarmo, 7 lámať svoj chlieb hladujúcemu, zaviesť do domu biednych tulákov. Preto, keď uvidíš nahého, zaodej ho a pred svojím príbuzným sa neskrývaj.“ To je teda stručný návrh na to kde sa dá začať. Osobne ma však fascinuje u prorokov, ale aj u Ježiša Krista ich neustály záujem o marginalizovaných – tých, ktorí sú vytlačení na okraj spoločnosti. V písme sa často začína práve od nich. Od cudzincov, chudobných, chorých, nespravodlivo väznených. Ich má Boh na zreteli. Ak teda takýmto ľuďom poskytujeme bezpečný priestor, ak im venujeme láskavú pozornosť a vraciame im spoločenskú hodnotu, potom sa stávame soľou zeme a svetlom sveta.

Na to, aby sa tak stalo však často musíme bojovať s nenávisťou a pohrdaním, ktoré voči takýmto skupinám pociťuje značná časť spoločnosti, či dokonca aj tých, ktorí sa ku Kristovi verejne hlásia. Byť „soľou zeme“ a „svetlom sveta“ to znamená nie len prinášať pokoj a lásku trpiacim, znamená to aj postaviť sa voči tým, ktorí ich nespravodlivo utláčajú a vyvrátiť lži, ktoré o nich hovoria. Znamená to pomenovať javy celkom jasne a povedať, že xenofóbia, extrémizmus, fašizmus, homofóbia, šovinizmus a pod. nemajú s kresťanstvom a autentickým nasledovaním Krista nič spoločné.

Ba čo viac. Znamená to aj to, že tým, ktorí v tomto zložitom hoaxami a konšpiráciami presýtenom svete podľahnú strachu a uveria tomu, že riešenie je práve v „prečistení spoločnosti“, že aj týmto ľuďom ukážeme, že existuje aj lepšie riešenie. Že sa pre nich staneme svetlom a pomôžeme im nájsť lepšiu cestu. Že aj im preukážeme láskavú pozornosť.

V Kristovi sa Boh predsa sklonil k celému ľudstvu a všetkým dáva možnosť nasledovať ho. V každom človeku je potenciál byť „soľou zeme“ a „svetlom sveta“, no nie každý ho chce využiť. Boh však tým, ktorí sa rozhodnú nasledovať Krista dáva Ducha Svätého, ktorý v nich rozvíja tento potenciál.

Dosť teda už bolo tmárstva, strašenia, moralizovania a hniloby. Kristus nás volá k tomu, aby sme boli svetlom a soľou. Aby naša spravodlivosť prevýšila spravodlivosť farizejov. Odstráňme teda spomedzi nás „ukazovanie prstom a zlomyseľné reči“ nasycujme hladných, dávajme nádej trpiacim, zastávajme sa utláčaných a postavme sa proti tým tmárom ktorí utláčajú, prenasledujú a rozsievajú medzi ľudí strach a nenávisť. Buďme autentickými nasledovníkmi vzkrieseného Krista.

Jakub Pavlús
pastoračný pracovník
Českobratskej cirkvi evanjelickej
Farnosť Uherské Hradiště

Reportáž TV JOJ z tejto bohoslužby:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *