Druhá veľkonočná nedeľa v roku C (3. 4. 2016)

Brožúrku s liturgiou druhej veľkonočnej nedele vo formáte *.pdf nájdete tu.

« 1 z 13 »

Kázeň

V mene Otca, i Syna, i Ducha Svätého. Amen.

Ďakujem ti, diakon Martin, za to, že si ma pozval sláviť spoločne s vami dnešnú bohoslužbu. Ako iste viete, som episkopálny kňaz v rámci anglikánskej tradície, ktorá tvorí celosvetové spoločenstvo, a svojim počtom je po rímskokatolíckej cirkvi a Východných pravoslávnych cirkvách tretím najväčším kresťanským spoločenstvom. Už 85 rokov, teda od roku 1931, sú anglikánske cirkvi a starokatolícke cirkvi Utrechtskej únie v plnom sviatostnom spoločenstve. Teší ma, že môžem byť s Vami.

Naše evanjeliové čítanie na dnešný deň je tradičným čítaním určeným pre nedeľu, ktorá nasleduje po veľkonočnej nedeli. Je tomu tak preto, že druhá časť čítania sa uskutočnila týždeň po zmŕtvychvstaní, teda v tento deň. Príbeh „neveriaceho Tomáša” je iste veľmi známy a nebudem ho opakovať. Chcem sa skôr zamerať na niektoré aspekty príbehu, ktoré sú možno menej známe, ale veľmi významné pre náš život ako súčasných kresťanov.

Dnešný text z Jánovho evanjelia nám predkladá zaujímavý príbeh o dvoch podobných zjaveniach vzkrieseného Ježiša. Večer na veľkonočnú nedeľu sa Ježiš zjavuje svojim učeníkom v zamknutej miestnosti. Hovorí im „Pokoj vám” a uisťuje ich tým, že im ukazuje svoje ruky a svoj bok. Následne im dáva „veľké poverenie” a vyzbrojuje ich Duchom Svätým. Potom však nasleduje komentár, že Tomáš nebol medzi nimi a Tomášove vyjadrenie pochybnosti. V nasledujúci týždeň sa Ježiš opäť zjavuje v tej istej miestnosti a je tam aj Tomáš. Ježiš teda ide bezprostredne za Tomášom a bez obviňovania mu ukazuje svoje ruky a bok, na čo Tomáš reaguje vyznaním viery. Ježiš ukončuje toto zjavenie slovami o potrebe viery.

Tu v Bratislave, začínate s novým cirkevným spoločenstvom; je to prvá starokatolícka komunita v rámci Utrechtskej únie. Je to podobné, ako keď boli učeníci vo Veľkonočný večer na začiatku nového Božieho diela vo svete.

Jánovo evanjelium zaznamenáva veľmi konkrétnu verziu “veľkého poverenia”, ktoré je podľa mňa veľmi vhodné pre vašu prácu tu v Bratislave. Ježiš hovorí: „Ako mňa poslal Otec, tak ja posielam vás.“ To je odlišný dôraz oproti „veľkému povereniu”, ktoré je nám najznámejšie z Matúša 28,19-20: „Choďte teda a získavajte mi učeníkov vo všetkých národoch a krstite ich v mene Otca i Syna I Svätého Ducha a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do konca sveta.”

Jánova verzia tohto poverenia má odlišný dôraz a inú perspektívu.

Jánove evanjelium nás od prvej kapitoly učí o vtelení (inkarnácii), „Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami“ (Ján 1,14). Keď Ježiš hovorí: „Ako mňa poslal Otec, tak ja posielam vás,“ hovorí o tom, že tak ako sa on vtelil a žil medzi jeho ľudom, tak ako sa on úplne zjednotil s ľuďmi okolo neho, tak ako on bol počas svojich prvých tridsiatich rokov života, nenápadný zbožný člen svojej komunity, tak ako on bol plne oboznámený s jazykom a kultúrou svojej doby – toto bolo to, čo ho Jeho otec poslal urobiť a k čomu sme teda aj my sami poslaní. Aj my sme vyslaní, aby sme boli plnou súčasťou kultúry okolo nás, aby sme chápali jej potreby a túžby, aby sme hovorili jej jazykom a viedli dialóg s jej životným štýlom. Tak ako sa Ježiš úplne vtelil do jeho kultúry, tak sme aj my povolaní byť plne vtelení do našich kultúr.

Ježiš sa počas svojej pozemskej služby zaoberal svetom takým aký je, nie svetom, aký si predstavujú náboženskí puristi. Nie svetom aký si predstavovali náboženské autority a ich interpretácie Zákona. Ježiš sa zaoberal ľuďmi tam kde boli. Jeden z najdôležitejších výrokov v tomto kontexte súvisel so zákonom o sobote (šabate). Náboženské autority, či už farizeji alebo saduceji, mali veľmi striktné a nehumánne interpretácie prikázania o zachovávaní soboty. Ježiš takémuto chápaniu neustále čelí tak, že tieto pravidlá cielene porušuje tým, že uzdravuje a koná ďalšie skutky v sobotu. Prevracia ich pohľad keď hovorí: „sobota bola stvorená pre človeka, nie človek pre sobotu“. Toto je revolučný pohľad vzhľadom na mnoho ďalších prikázaní a ich interpretáciu náboženským establišmentom.

Tak ako bol Ježiš poslaný do sveta aj on poslal svojich učeníkov do sveta. Učeníci pokračovali v konfrontácii “prijatej múdrosti” svojej doby. Videli, že Boh v Kristovi otváral nové oblasti, kde má byť vyjadrená Božia láska, nových ľudí, skrze ktorých mohol Boh konať. Prostredníctvom Božieho vedenia bolo do cirkvi začlenených veľké množstvo „nečistých“ ľudí a Božia láska sa rozširovala medzi všetkými národmi sveta.

Druhou vecou, ktorú Ježiš urobil v našom dnešnom texte bolo, že “na nich dýchol a povedal im, „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené; komu ich zadržíte, budú mu zadržané.“ Ježiš dychom udeľuje Ducha Svätého učeníkom. Toto gesto v sebe odráža udalosť stvorenia, keď Boh oživil Adama dychom života. Toto dýchnutie Ducha Svätého však nie je len na oživenie, vystrojenie, či povzbudenie učeníkov, ale aj na to, aby im bola daná morálna autorita. V rámci katolíckej tradície je tento text často interpretovaný ako ustanovenie sviatostnej autority na udeľovanie rozhrešenia od hriechov. Myslím si, že takáto interpretácia je správna, ale pravdepodobne nie postačujúca.

Ježiš učeníkov vystrojuje a dáva im autoritu aby pod vedením Ducha Svätého mohli vynášať morálne súdy a hodnotenia. Cirkev dostala autoritu aby rozlišovala ktoré „hriechy” majú byť „odpustené”, a ktoré majú byť „zadržané”. Rovnako ako v Ježišovej službe to nie je niečo statické. Ježiš sa vždy pozeral poza existujúce zákony a zvyky. Na Boží zámer, na Božiu lásku, na Božie milujúce ciele. Toto je niečo, čo sme povolaní robiť v každej generácii.

Dnes sme aj my vyslaní. Sme vyslaní do sveta, ktorý túži po láske – po Božej láske. Veľa ľudí, najmä mladých ľudí, vzdelaných ľudí, či sekulárnych ľudí je konfrontovaných s cirkvami, ktoré sú v mnohom podobné náboženskému establišmentu Ježišovej doby – naviazaní na určité prikázania, na staré zvyky, na zachovávanie zdedenej moci a autority, na hierarchii a útlaku disentu, cirkvi fixované na jednu interpretáciu kresťanskej tradície. Toto nie sú veci, ktoré zaujímali Ježiša, ale naopak veci, s ktorými prichádzal do konfrontácie. A robil tak vždy zvnútra tradície.

Ježiš nás povoláva, aby sme boli vtelení do súčasného sveta, aby sme boli naplno zapojení do súčasnej kultúry a súčasných tém. Ježiš nám dáva Ducha Svätého aby sme sa zapojili do súčasného sveta, jeho otázok a požiadaviek. Vybavuje nás schopnosťou morálneho rozhodovania, ktoré nám umožňuje hľadať nové cesty, ktoré môžu byť pre náboženský establišment veľmi nepríjemné. Môžu byť náboženskému establišmentu tak nepríjemné, že môžu vzbudiť veľký odpor – a to až do bodu odmietnutia. Toto sa stalo Ježišovým učeníkom. Duch roztrhol staré mechy na víno a stvoril nové.

Pod vedením Ducha Svätého, starokatolícke cirkvi a niektoré anglikánske cirkvi boli povolané k tomu, aby sa zapojili do sveta novými spôsobmi, ktoré konfrontujú svet s otvorenosťou, s objatím a s nadšením. Naše cirkvi sa neboja zaoberať sa otázkami rasizmu, sexsizmu, nacionalizmu, homofóbie a mnohými ďalšími témami, ktoré sú v rozpore s Božou láskou. Božia láska sa prelamuje cez všetky tieto veci.

Na konci nášho evanjeliového textu Ježiš chváli Tomáša za jeho vyznanie viery. Tomáš ho práve oslovil ako „môjho Pána a môjho Boha.“ Ježiš Hovorí: „Uveril si, pretože si ma videl? Blahoslavení, ktorí nevideli a uverili.“ My sme tí, o ktorých tu Ježiš hovorí.

Evanjelista text ukončuje slovami: „toto som vám napísal, aby ste uverili, že Ježiš je Mesiáš, Syn Boží, a skrze vieru v neho mali život v jeho mene.“

Ježiš, ktorého sme spoznali v evanjeliách je Ježiš, ktorý sa plne stotožňuje so svetom – takým, aký je, a zjavuje Božiu lásku najmä tým, ktorí stoja na okraji spoločnosti, vyvrheľom, cudzincom. Táto cena ho stála jeho život, ale Božia láska bola silnejšia než smrť. Božia láska priniesla vzkriesenie. Božia láska prináša „život v jeho mene.“ Božia láska prináša večný život.

V tretej kapitole Jánovho evanjelia počúvame, že „Boh tak miloval svet, že poslal svojho jediného Syna.” V dnešnom texte Ježiš robí ďalší krok: „Ako mňa poslal Otec, tak ja posielam vás.“ Tak ako Boh miloval svet a poslal Ježiša, tak Ježiš miloval svet a poslal nás… Ako sa Ježiš vtelil (inkarnoval) do sveta, tak sme aj my povolaní, aby sme sa vteľovali do tohto sveta.

Tu v Bratislave v roku 2016, tu v hlavnom meste, tu v univerzitnom meste, tu v centre Európy… Buďme verní tomuto prikázaniu.

Amen.

Rev. Walter Baer, episkopálny kňaz (Viedeň)
Convocation of Episcopal Churches in Europe

(preklad: Martin Kováč)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *