Štvrtá pôstna nedeľa v roku C (6. 3. 2016)

Brožúrku s našou nedeľnou liturgiou vo formáte *.pdf nájdete tu.

Kázeň

Milované sestry a bratia,

ani sme sa nenazdali a prekročili sme už polovicu pôstneho obdobia. Dnešná nedeľa, ktorá je „prvou nedeľou za polovicou“, sa preto podľa starocirkevnej tradície nazýva aj radostná, keďže jej úlohou je posilniť ľudí, aby dokázali vo svojom pôstnom očakávaní aj naďalej vydržať. Označenie „radostná“ vychádza z úvodného latinského omšového predspevu Laetare Ierusalem: „Radujte sa s dcérou jeruzalemskou! Plesajte v nej všetci, čo ju milujete. Tešte sa s ňou preveľmi všetci, čo sa nad ňou rmútite, aby ste mohli sať a nasýtiť sa z pŕs jej útechy, aby ste mohli čo najviac vypiť a potešiť sa z ňadra jej slávy.“ (Iz 66,10).

Po včerajšej volebnej noci sa však zdá, že Slovensko sa zrovna do veľkej radosti nezobudilo: Strach, „hejslovácky“ nacionalizmus, xenofóbia a lacný populizmus dokazujú, že Slovensko sa zatiaľ nepoučilo a prirýchlo stráca svoju historickú pamäť. Okrem iného je to však aj zlyhanie slovenských cirkví, ktoré mlčali vtedy, keď mali hovoriť. Neonacisti sediaci so zbožným výrazom v kostoloch a biskupi mlčiaci vtedy, keď ich kňazi úplne otvorene podporujú extrémistické názory z kazateľníc, ale aj vtedy, keď zdravotné sestry a učitelia oprávnene pozdvihli svoj hlas za zlepšenie svojich dlhodobo zanedbávaných podmienok – áno, aj to je realita našich dní.

Napriek tomu (práve preto?) som však veľmi rád, že sme sa tu dnes mohli spoločne stretnúť: My starokatolíci totiž chceme byť cirkvou, ktorá nezostáva ticho vtedy, keď má hovoriť. Chceme spoločne tvoriť cirkev, ktorá má názor, a ktorá túži byť otvoreným priestorom pre všetkých. Pre všetkých bez ohľadu na ich vek, vzdelanie, sociálne postavenie, národnosť, farbu pleti, či sexuálnu orientáciu.

Poďme sa preto aj s tými zmiešanými pocitmi, ktoré viacerí z nás v sebe dnes máme, nechať inšpirovať slovami dnšených biblických textov – a najmä evanjelia.

Podobenstvo, ktoré sme počuli v dnešnom evanjeliu je pôvodne súčasťou série troch podobenstiev v 15. kapitole Lukášovho evanjelia. Predchádzajú ho podobenstvá o stratenej ovci a stratenej minci – drachme. Zatiaľčo spomenuté dve podobenstvá nachádzame aj v iných evanjeliách, podobenstvo, ktoré sme dnes počuli, sa však nachádza výlučne v Lukášovom evanjeliu. Situácia 15. kapitoly sa teda postupne stupňuje: na začiatku máme stratené zviera, nasleduje stratená vec a na konci stojí dlhšie podobenstvo o stratenom synovi.

Je však pomerne ťažké zistiť, čo je vlastne centrom tohto podobenstva. Svedčí o tom aj skutočnosť, že toto podobenstvo je pomerne ťažké pomenovať. Je to podobenstvo o márnotratnom synovi, alebo skôr podobenstvo o milosrdnom otcovi?

Ak by sme chceli Lukášovo evanjelium popísať slovami dnešnej doby, mohli by sme povedať, že je tak trochu „slniečkarske“: oproti iným evanjeliám totiž kladie oveľa väčšie dôrazy na vzťah Ježiša k menšinám (Samaritánom), utláčaným, chudobným a v neposlednom rade aj k ženám.

Pozrime sa však najskôr, komu asi vo svojej dobe mohol pisateľ Lukášovho evanjelia adresovať tieto podobenstvá? Lukáš svoje evanjelium píše v čase, keď je ešte stále potrebné vyriešiť vzťah medzi kresťanmi zo Židov a kresťanmi spomedzi nežidovských národov. Séria podobenstiev začína predslovom: Približovali sa k nemu všetci mýtnici a hriešnici, aby ho počúvali. Farizeji a zákonníci však reptali: Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.“ (v. 1-2). Svoje podobenstvá teda Lukáš adresuje práve Židom spomedzi farizejov a zákonníkov – teda zbožným ľuďom a náboženským predstaviteľom svojej doby. Nie je teda určené pre mýtnikov a hriešnikov, ako by sme sa mohli nazdávať. Prenesene možno povedať, že tieto príbehy sú adresované kresťanom zo Židov, ktorí mali stále problém s príslušníkmi nežidov v cirkvi.

Čo nám však toto podobenstvo môže povedať dnes a v našej konkrétnej životnej situácii? Rád by som zdôraznil najmä 5 rozmerov, ktoré sa mi zdajú byť dôležité:

1. Nesnažme sa za každú cenu riadiť životy druhých, ale dovoľme im slobodne sa rozhodnúť. Hoci si niekto môže povedať, že dnešný evanjeliový príbeh je staromódny a so svojimi čisto mužskými postavami len konzervuje patriarchálne štruktúry v spoločnosti, model otca, ktorý toto podobenstvo predstavuje určite nie je úplne tradičný. Nie je to totalitárny otec, ktorý by po otázke – či skôr príkaze svojho syna „daj mi podiel z majetku, ktorý mi patrí“ zareagoval tou povestnou „otcovskou“. Naopak – dovoľuje svojmu synovi ísť si po svojom.

Sloboda je jednou z dôležitých hodnôt. Učiť sa na chybách iných je určite ideálny stav, no možno aj z vlastnej skúsenosti viete, že niekedy nás práve vlastné chyby privedú najďalej. Nesnažme sa preto za každú cenu brániť iným, aby spadli. Práve z pádu a vstávania sa totiž môžu naučiť najviac.

Úlohou kresťanstva jednoducho nie je prikazovať iným z pozície moci, ako majú žiť – alebo dokonca ešte horšie, presadzovať kresťanstvo prostredníctvom štátnych zákonov. Kresťanstvo jednoducho nie mŕtva znôžka príkazov, zákazov a dogiem. Je to v prvom rade vzťah. Je to neustále hľadanie pravdy a ustavičný dialóg.

2. Na to, aby sme spoznali svoju vlastnú identitu niekedy potrebujeme vyjsť zo seba. Viacerí významní filozofi 20. storočia tvrdili, že vlastnú identitu človek naplno spoznáva až v stretaní sa s inakosťou. Inými slovami – až v dialógu s niekým iným spoznávame svoje vlastné ja. To, kým sme sa formuje v našej interakcii s okolím – s nejakým Ty.

Mladší syn potreboval vyjsť zo seba na to, aby skutočne spoznal, čo to znamená byť synom. Potreboval si to jednoducho zažiť na vlastnej koži. Keď sa dostal do najväčšieho „průseru“, bola to veľmi jednoduchá vec, ktorá ho priviedla k ďalšiemu premýšľaniu o sebe samom: „Vstúpil do seba a povedal si: Koľko nádenníkov môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu.“ (v. 17).

Čo ho teda viedlo k uvažovaniu a zmene svojho zmýšľania? Je veľmi zaujímavé, že to neboli nejaké vznešené myšlienky, ale pocit vlastného hladu.

Existenciálni filozofi tvrdili, že pocit vlastnej vyprahnutosti – tzv. privácie – je počiatkom celého filozofického (ale i náboženského) uvažovania. Stretnutie s vlastnou konečnosťou, s niečím čo nás presahuje, či so smrťou je životnou skúsenosťou, ktorá nás núti uvažovať úplne inak. Je to životná skúsenosť, ktorá mení perspektívy a skúša naše životné hodnoty.

A práve o túto vlastnú skúsenosť by sme nemali iných ukrátiť.

3. Otcova radosť a milosrdenstvo predchádza akékoľvek slová. Syn síce prichádza za svojim otcom s pripravenou rečou, no nestíha ju ani vypovedať: „Ešte bol ďaleko, keď ho otec zbadal. Zľutoval sa nad ním, pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho.“

4. Hoci starší syn zostal u svojho otca, nepochopil, že je jeho milovaným synom. Osobne je pre mňa jednou z najsmutnejších a najzasahujúcejších častí podobenstva práve postava staršieho syna. Je to totiž ten poctivý typ ideálneho syna: je poslušný, nikdy nič zlého neurobil, poctivo zostával s otcom a robil to, čo mu povedal. Napriek tomu všetkému však naplno nepochopil, ako nesmierne ho jeho otec miluje. Slovami Písma môžeme povedať, že mal v sebe ducha otroctva, no nie ducha synovstva.

5. Otcovo milosrdenstvo je pre všetkých a bez rozdielu – a to dokonca vtedy, keď by sme to čakali najmenej. Otec v príbehu vôbec nerozlišuje medzi tým, kto z jeho synov je ten dobrý, alebo ten zlý. Obaja sú jednoducho jeho synmi. Jeho láska je väčšia ako ich zlyhania a milosrdenstvo patrí obom. V jeho dome je každý z jeho synov vítaný – a komu sa viac odpustilo, ten viac miluje.

Podobenstvo nás teda povoláva najmä k tomu, aby sme aj my boli milosrdní ako otec. Aby sme aj dnes vytvárali spoločenstvo, ktoré je domovom pre všetkých. Podľa Skutkov apoštolov bolo prvým pomenovaním kresťanstva jednoduché označenie „cesta“. Cirkev je skutočne spoločenstvom, ktoré je na ceste – a sviatosti, ktoré vysluhuje sú posilou na tejto ceste.

Cirkev sa pripodobňuje Ježišovej misii práve vtedy, keď prichádzajú mýtnici a hriešnici. Nie je tu pre určitý okruh vyvolených, ale skutočne pre každého. Všetkých má prijímať s otvorenosťou a láskou, pretože sú darom.

Je spoločenstvom slabých hriešnikov, ktorí nepristupujú k Pánovmu stolu lebo sú svätí, ale aby boli svätí. Prijmime aj dnes toto pozvanie a posilu na cestu otvoreného života milosrdenstva a lásky.

Martin Kováč, diakon

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *